Author: Marek Cingeľ

„…to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi nami, a my sme hľadeli na Jeho slávu ako na slávu jednorodeného od Otca, (bolo) plné milosti a pravdy.“ 

(J 1,14)
 
Milé sestry a milí bratia,
 
najväčším tajomstvom a zázrakom Vianoc je vtelenie. Evanjelista Ján opisuje tento najdôležitejší moment Vianoc ako chvíľu, keď Slovo stalo sa telom, neviditeľné viditeľným znamením pre svet. Slovo, ktoré dlhé stáročia prebývalo v Božom ľude ako prorocké zasľúbenie, sa stalo v Betleheme viditeľnou realitou. V plnosti času Boh vstúpil do porušeného sveta v betlehemskom dieťati, aby prebýval s nami a medzi nami ako Immanuel (Boh s nami). Všetko sa udialo v réžii a moci Ducha Svätého ako nový začiatok dejín záchrany človeka. Vianoce nám dlhé stáročia pripravoval a napokon daroval Boh. V betlehemskom dieťatku sa naplnil kairos – čas milosti, chvíľa, od ktorej sa menia dejiny človeka. Čas Božieho mlčania bol prestrihnutý anjelským slávospevom a vianočným znamením: nájdete nemluvniatko obvinuté plienkami ležať v jasliach. Na Vianoce Boh prehovoril novým a jedinečným spôsobom – Slovo sa stalo telom. Božia láska sa zhmotnila v dare života, neskôr v dare najvyššej obete.
 
Milí vianoční priatelia,
 
čas Vianoc je pre nás všetkých veľkým pozvaním. V prvom rade hľadieť na Ježiša – jednorodeného Božieho Syna, na ktorom sa zjavila Božia sláva. Zažiť kus vnútornej radosti, že aj v dnešných časoch odcudzenosti vo svete, rozdelenia, straty ľudskosti je tu Niekto, kto sa nás nevzdal a zostáva s nami. Zostáva s nami vo svojom slove, v dare sviatostí a v spoločenstve Ducha Svätého, v Jeho cirkvi. Zostáva s nami ako Ten, ktorého sláva sa najdokonalejšie zjavila v obeti, utrpení a dreve golgotského kríža. 
 
Vianoce sú zároveň osobným pozvaním zažiť Kristovo vtelenie nielen do tohto sveta, ale aj nášho osobného života. Vianoce nie sú časovo vymedzené na nejakú časť v kalendári sveta. Nastávajú vždy vo chvíli, keď v moci a réžii Ducha Svätého nastáva aj pri nás zázrak vtelenia. Chvíľa, keď do nášho života vstupuje On ako Slovo, ktoré sa stáva telom. Čas, keď pôsobením Ducha Svätého sa v nás rodí dar viery, keď vnímame dotyk Božej lásky a prítomnosti, dotyk poznania, že neviditeľný Boží svet je rovnako reálny ako náš viditeľný.
 
Jeho slovo chce a túži mať viditeľnú podobu v dnešnom svete. Preto sú Vianoce aj osobným pozvaním zažiť zázrak a tajomstvo vtelenia. Boh nám dáva sám seba, aby sa Jeho láska v nás stala telom, rukami, nohami, ústami, pomocou blížnym. Čo to praktický znamená? Ak nás Kristova láska privádza k odpusteniu, zmiereniu, vtedy sa slovo stalo telom a nastávajú Vianoce – nový začiatok. Keď názorovo rozdelení ľudia dokážu nájsť spoločnú cestu, keď neznášanlivosť sa mení na prijatie a pomoc, keď nepokoj na pokoj, vojnové červené polia na úrodné sady a záhrady. Toto všetko môže byť ovocím Vianoc, ak necháme vstúpiť betlehemské dieťa do nášho osobného sveta. Ak by sa v Betleheme narodil Kristus aj tisíc krát a nenarodil by sa v našom srdci, nestalo sa Jeho slovo telom v našom živote, nikdy nezažijeme pravé a skutočné Vianoce. Ak prebýva v nás a medzi nami, ak hľadíme skrze Neho na blížnych, seba samých aj svet, vtedy prežívame najkrajšie sviatky roka každý deň.
 
Prajeme Vám s Kristom a v Kristovi prežité vianočné sviatky a spoločne s Ním požehnaný vstup do Nového roka 2024. „Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato…“ (Kol 3,16) v podobe slova aj praktického života. 
 
S láskou a bratským pozdravom

Ivan Eľko, generálny biskup ECAV na Slovensku
Ján Hroboň, biskup ZD ECAV na Slovensku                    
Peter Mihoč, biskup VD ECAV na Slovensku

„Hľa, rieka… potoky jej potešujú mesto Božie, svätyňu príbytkov Najvyššieho. Boh je v jeho strede, neskláti sa, Boh pomôže mu na úsvite. Národy hučali a kráľovstvá sa zakolísali, vydal svoj hlas a zem sa rozplynula. Hospodin mocností je s nami, hradom prepevným je nám Boh Jákobov.“ (Žalm 46,5-8)

Milí bratia a milé sestry,

pieseň Hrad prepevný je Pán Boh náš nevznikla ako bojová hymna reformácie. Keď ju Martin Luther napísal na základe žalmu 46, nachádzal sa vo veľmi ťažkej až dramatickej životnej situácii. Zrejme to bolo v roku 1527, keď vo Wittembergu vypukol mor. Rok nato krátko po narodení zomrela jeho dcérka Alžbeta. V tom čase sa rozmohli veľké nepokoje a hnutia v cirkvi. Luther cítil, že pre dielo reformácie je v ohrození jeho rodina, povesť a práca – teda celá jeho existencia. Píše, že prechádza obdobím pokušenia, ktoré bolo najhorším, aké v živote doposiaľ zažil. Bol duševne aj duchovne vyčerpaný. To, čo ho držalo, bolo Božie slovo, predovšetkým v žalmoch, v ňom nachádzal útechu a novú silu.

Lutherov chorál vyústil do vyznania: Božie slovo zostáva, Pán je stále s nami s darmi svojho Ducha. Nepriatelia môžu zničiť a pripraviť nás o všetko, čo máme na tomto svete. Nebeský poklad nám však nevezmú, ten zostáva. 
Lutherov chorál Hrad prepevný je tak chválospevom útechy a nádeje. V životných skúškach, ohrozeniach vonkajších aj vnútorných, v pokušeniach a sporoch v spoločnosti aj cirkvi, v situáciách, keď sa nám, obrazne povedané, rúca svet, Pán Ježiš je v strede toho, ako pevný hrad. Paradoxne tak toto ťažké obdobie v živote Martina Luthera vyústilo do chvály a vďaky Bohu, na ktorého sa môžeme spoľahnúť za každých okolností.

Ťažké situácie osobné, v spoločnosti aj cirkvi nás často strhávajú k sťažovaniu, prázdnej kritike, zlorečeniu, zatrpknutosti alebo dokonca nenávisti. Nedovoľme to. Stojme na Božom slove, na istote, že Pán Ježiš Kristus je v strede všetkého diania ako pevný hrad. On je ten istý včera, dnes i naveky. Prosme Božieho Ducha, buďme otvorení Jeho konaniu tak, aby chvála, vďaka a útecha boli tým, čo prúdi z nás ako rieka, ako prúd živej vody, ktorá vyviera z nášho vnútra, z vnútra našej cirkvi a prináša uzdravenie.

Spievajme aj dnes našu hymnu ako výraz chvály, vďaky, nádeje a potešenia, veď Hrad prepevný je Pán Boh náš!

Požehnané prežitie sviatku Pamiatky reformácie vám prajú:

Ivan Eľko, generálny biskup ECAV na Slovensku          
Ján Hroboň, biskup ZD ECAV na Slovensku                       
Peter Mihoč, biskup VD ECAV na Slovensku