Najprv prišli štyria. Mama a tri deti. Tri dni nespali, tri dni boli na nohách, tri dni trvalo, kým sa mohli trochu umyť, ľahnúť a spať. Ale aj tak, prvá noc bola plná strachu – čo silnejší zvuk, to deti líhali dovnútra postelí, skrývali sa pod matrace. Potom traja – dobrovoľníci, ktorí viezli humanitárnu a materiálnu pomoc, konkrétne do Mukačeva. No dostali sa iba do hraničného pásma. Ďalej ich nepustili. Vraj všetko musia naložiť do kamióna a ten to odvezie do centrálneho skladu na Ukrajine a odtiaľ sa bude pomoc rozvážať tam, kde je najviac treba. No oni humanitárnu pomoc priviezli konkrétnym ľuďom. A tak ju tam nevyložili. „Monika, Ľubo, viete nám pomôcť?“ Napokon sa po 24-hodinovej smene prišli aspoň vyspať, trochu opláchnuť, niečo zajesť a išli ďalej. Do Maďarska, do zberného tábora. Tu aspoň dostali spätnú väzbu, kam pomoc pôjde. A potom telefonát: „Mám 4 ľudí, stará mama, mama a syn a ešte ich priateľka, potrebujú si na chvíľu ľahnúť, vystrieť nohy, odpočinúť, kým pôjdu ďalej.“ Stará mama, mama a 10-ročný syn ostali jednu noc. „Što vam potribno/nužno, što by ja zrobila dlja vas?“ Ich odpoveď bola okamžitá: „Budʹ laska, vyperitʹ naši reči (veci). My ne vstyhly vzjaty bahato.“ Nestihli. Prichádzajú s jedným – dvomi batôžkami, jedny topánky na nohách, jedna vetrovka… Chcú si odpočinúť, chcú spať a na všetko zabudnúť. „Ja ne viryu v te, što vidbuvajetʹsja.“ Počujeme od všetkých, ktorí prichádzajú. Nie, neveria tomu, že niečo také sa naozaj deje. Odtrhnutí od svojich rodín, manželov, synov, rodičov, utekajú, aby chránili svoje deti. Matky, ktoré nespia, modlia sa, za tých, ktorých majú so sebou i za tých, ktorých museli nechať doma. Spia jednu, dve noci, pomáhame im sprostredkovať stretnutia s kontaktmi, ktoré si priniesli. Pre mamu s tromi deťmi, ktorá prišla ako prvá, prichádza známy zo Švédska, zo Štokholmu. Bol na ceste 24 hodín, no nechcú čakať, krátky, 3-hodinový odpočinok a balia sa a odchádzajú. Čo keď Švédsko zavrie hranice. Čo keď má kvóty, koľko utečencov môže prijať a čo keď to nestihnú… Strach, nepomáha vysvetľovanie. Treba ísť. A do toho telefonát: „Moni, potrebujem na 2 noci ubytovať 7 ľudí, z Kyjeva a Dnepra. Môžete? Teraz.“ Jedni odchádzajú, druhí prichádzajú. Celý týždeň. Jediné, čo chcú, je na chvíľku vystrieť nohy, zložiť z rúk plačúce, unavené dieťa, spojiť sa so svojimi milovanými a získať nádej, že sa to skončí. A do toho otázka: „Čomu/Počemu ty nam dopomahaješ?“ Sme konfrontovaní s touto otázkou. A rozmýšľame, ako na ňu odpovedať. V duchu človek tíško žasne nad tým, kam až situácia došla, že prichádzajúci potrebujú počuť odpoveď. O čo všetko ich vojna za tú krátku dobu obrala. Vzala im vieru v ľudské dobro. Nie, netvrdím, že my, ľudia, sme dobrí. Tieto ružové okuliare som už postupne stratila. No je tu Niekto, v koho sile sa dobro dokáže prejaviť vo svete a dotýka sa ľudí. A tak odpovedám: „Pomáhame preto, lebo je to spôsob, ako bojovať so zlom. Je to spôsob, ako stáť bok po boku tým, ktorí ostali na Ukrajine a bojujú za ňu. Je to spôsob, ako pomôcť otcom, manželom, synom, aby sa nemuseli tak veľmi strachovať o svoje ženy a deti a dcéry. Je to spôsob, ako uctievať v tom Zle, ktoré sa deje, živého Boha.“Sedíme spolu pri večeri. Za jedným stolom. Ľudia z Kyjeva, Krivého Rogu, Dnepra, Ternoplu. Ukrajinci a Rusi (pretože mnohí na Ukrajine sú Rusmi, no tiež sú Ukrajincami, žijú spolu, pomáhajú si, zdieľajú dobré i zlé), Slováci. Rozprávame, počúvame, modlíme sa, plačeme. Keď od nás odchádzajú, pýtame sa ich, či im môžeme požehnať, a gréckokatolíci i pravoslávni prijímajú so slzami v očiach požehnanie evanjelického farára. „Spasibo, baľšoje spasíbo. Sejčas my znájem, što vsjo budet chorošoje.“
„My nikoly ne budemo zabuvaty“ – nikdy nezabudneme na všetkých tých úžasných ľudí, ktorých sme mohli stretnúť za tak krátky čas. „Bože, požehnaj ich cesty a vráť im ich krajinu.“
Monika Beňová, evanjelická farárka v Rankovciach
Zdroj: Evanjelický posol spod Tatier č. 6/2022, ktorý vyjde 15. marca 2022
Foto – Pexels.com, Tim Mossholder
