Bola nedeľa 6. marca 2022. Oblohu už od skorého rána zalievali chladné lúče starého pútnika po oblohe. Jar akoby bola na dosah ruky. Nechcelo sa mi veriť, že v tomto krásnom čase sediac v plne obsadenom aute, ideme v ústrety tomu, čo je ťažké čo i len vysloviť – vojne. Nie bojovať, ale svojou troškou pomáhať. Nie za hranicu, ale na hranicu. Päť ľudí v aute. Cieľ cesty – Vyšné Nemecké.
GPS súradnice zdieľané na webovej stránke ECAV nás zavedú pred ôsmou hodinou ráno priamo k stanu zriadenému EPS (Ekumenickou pastoračnou službou). Tu nás už čakajú sestry Šoltésová a Buzalová z Evanjelickej diakonie. Unavené po nočnej službe pracujú takto už niekoľko dní. Odovzdávajú nám dôležité informácie o chode nášho stanu. Na pomoc nám prichádzajú aj sestry a bratia od kalvínov. Slúžia takto bok po boku s nami. Náš stan však nie je jediným miestom, kde je naša pomoc očakávaná. Druhým je miesto tzv. prvého kontaktu, stan tesne za slovenskou hranicou. Tam nás odvádza Janka Tabačková z EPS. Všade vojaci, policajti, hasiči, záchranky, Červený kríž, Maltézania, charita, diakonia, Kuchári bez hraníc, televízne štáby,… K tomu množstvo autobusov, dodávok z rôznych kútov Európy. Nad tým všetkým však veľmi, veľmi vyčnievajú tí, ktorí utekajú pred vojnou zo svojej vlastnej krajiny. UTEČENCI. Dnes už viem, že ten obraz navždy ostane v mojich očiach, v mojej mysli, v mojom srdci. Smutné oči detí, slzy na tvári mám a starých mám, nezodpovedané otázky v ustatej tvári starcov. Výdych mnohých po prekročení slovenskej hranice, ohliadnutie k rodnej Ukrajine s obrovskou nádejou – raz sa domov vrátime.
Už nikdy z mojej mysle nezmizne obraz ženy v mojom veku, ktorá držiac pri uchu telefón začala znenazdajky kričať: „ Voni ubili moevo syna.“ A slzy tiekli nielen po jej lícach.
Nezabudnem na osobné autá, v ktorých sa niekedy tlačilo 10 aj 12 detí. Nezabudnem na týždňové aj dvojtýždňové deti ukryté v náručí svojich mám prekračujúce peši slovenskú hranicu.
Nezabudnem ani na to množstvo nezištnej pomoci na našej strane, úsmevov, rád a následnej pomoci s ubytovaním, hľadaním dopravy či obyčajným podaním pollitrovej plastovej fľaše čistej vody. V duchu ďakujem všetkým, ktorí pomáhajú po celom Slovensku, všetkým v našej Evanjelickej cirkvi a. v.
Našich 12 hodín na hranici bolo iba kvapkou v mori. Niečo po ôsmej hodine večer cestujeme domov. Dosť sa ochladilo. V aute je ticho, myslíme na tých, ktorí v chlade a utrpení utekajú do neznáma. Večer po 10-tej hodine v teple domova skladáme ruky k modlitbe…
„Odpovie im Kráľ: Veru hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Matúš 25,40
Ľubomír Pankuch
dozorca Východného dištriktu
Zdroj: Evanjelický posol spod Tatier č. 6/2022
