Mnohí evanjelickí duchovní slúžia v nemocniciach aj dnes. V skrytosti, v ochranných odevoch, z ktorých vidieť len oči a počuť hlas, s obavami, ale napriek tomu s odhodlaním odkryť Božie tajomstvo a ponúknuť „obyčajnú“ ľudskosť. O svoje skúsenosti sa s nami podelili štyria z nich.
„Konať skutky lásky a pomáhať blížnemu je predsa prirodzené a samozrejmé. V takých chvíľach si predstavujem, akoby tam ležal niekto z mojej rodiny, aj keď ho nepoznám. Je to ľudské. Niekedy stačí napraviť vankúš, podať pohár vody či pohladiť,“ tvrdí Lenka Wagnerová, farárka v Prešove. Mama troch detí, ktorá COVID-19 už prekonala, navštevuje dnes pacientov, ku ktorým vlastná rodina prístup nemá. Jej pastorálna služba na covid-oddelení často predstavuje prislúženie Večere Pánovej, modlitbu alebo spev piesní z evanjelického spevníka. „Počas toho, ako som spievala, prišla sestra a otvorila dvere, aby počuli aj ostatní pacienti na izbách. Je to pre nich vzácne, lebo katolícki farári v nemocnici nezvyknú spievať.“
Ivan Lukáč, kaplán v Bratislavskej Dúbravke, priznáva: „Neviem, čo ma v nasledujúcich dňoch, týždňoch a mesiacoch čaká. Možno budem tak trochu aj sanitárom, možno zdravotným asistentom, možno niečím – podľa aktuálnej potreby – úplne iným. Ale jedno viem – že v tom nie som sám. Že je so mnou Pán Boh. Uvedomujem si, že táto služba je darom a príležitosťou priniesť chorým evanjelium, živé svedectvo o Ježišovi Kristovi ako Záchrancovi.“
Kaplánka v Bardejove, Viera Šimová Šoltés navštívila na COVID-oddelení vlastnú starú mamu: „Tak veľmi som ju túžila objať, chytiť za ruku. Nemohla som, aby som neohrozila mojich doma. Po chvíľke sa mi zarosil štít a na chrbte som ucítila kropaje potu. Nerobila som žiadnu namáhavú prácu, ako je otáčanie pacienta, alebo niečo podobné… Len som sa modlila a prislúžila Večeru Pánovu. Strávila som tam 20 minút. Nie je to veľa, no dosť na to, aby som si uvedomila, aké náročné a stresujúce to zdravotníci v týchto časoch majú. Nemôžu si dovoliť ani jeden chybný krok.“
Všetci farári po aktívnej pastoračnej skúsenosti v posledných dňoch zistili jedno: „Zúfalstvo, osamelosť, nemohúcnosť. Najväčšou túžbou pacientov je ísť čím skôr domov, k svojej rodine. Nemôžu sa pohnúť z postele a nikto ich nemôže navštíviť. Čas tam plynie veľmi pomaly.“ Spoločne nám všetkým „zatvoreným“ doma odkazujú: „Buďme ako kresťania príkladom toho, že sa to dá aj s pokojom, trpezlivo a vľúdne. Často sme arogantní a nevďační mysliac si, že na veci máme právo. Neskutoční sebci, ktorí živia svoje hriešne JA na úkor tých najzraniteľnejších. Smutné.“
Predsedníctvo ECAV na základe pokynov Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zároveň odporučilo duchovným, ktorí poskytujú duchovnú službu pre pacientov s ochorením COVID-19 v nemocniciach alebo prijímateľov sociálnych služieb v zariadeniach sociálnych služieb, aby sa dali zaočkovať a boli tak k dispozícii chorým v nemocniciach či DSS.
V Bratislave, 2.2.2021, Jana Nunvářová, tlačová tajomníčka ECAV a Emília Mihočová, tajomníčka pre misiu VD
