Najseverovýchodnejší evanjelický cirkevný zbor má príznačný názov – Zlaté. V nedeľu 2. júla si pripomenul 30 rokov osamostatnenia od cirkevného zboru Bardejov, ako aj 310. výročie založenia Prvého evanjelického a. v. zboru v Zlatom, ktorý vznikol z iniciatívy vtedajšieho prenajímateľa obce Mikuláša Szirmayho (1712 – 2022). Na spomienkovom podujatí kázal biskup Východného dištriktu Peter Mihoč, ktorý pri tejto príležitosti uviedol: „Nielen zlato v časoch neistoty získava na cene a hodnote, ale aj hodnotní a hodnotovo ukotvení ľudia majú dnes v čase nepokoja a neistoty hodnotu zlata. Som vďačný, že aj v tejto časti Slovenska sa takíto ľudia nachádzajú, tvoria vzťahy, nezabúdajú na korene minulosti, slúžia v prítomnosti a v nádeji hľadia do budúcnosti. Vďačný za vašu službu na pôde dištriktu, aj celej severnej bardejovskej doliny. Nech aj ďalšie generácie tu nachádzajú a budujú hodnoty, vzťahy, životnú orientáciu, ktoré majú cenu zlata.“ Nezastupiteľné miesto v cirkevno-zborovom živote má aj spevokol, ktorý vystúpil pod dirigentskou taktovkou kantora Martina Tipula. V liturgii na spomienkovom podujatí účinkovali farárky, ktoré majú v Zlatom svoje korene.
Po Službách Božích sa prítomní, domáci viery aj hostia, presunuli do exteriéru kostola, aby odhalili pamätnú tabuľu pripomínajúcu historické medzníky založenia a osamostatnenia cirkevného zboru. „Nebola to ľahká cesta, naši predkovia museli prekonávať rôzne úskalia, prenasledovanie – prekážky, ktoré im bránili vyznávať vieru svojich otcov. Svojím odhodlaním sa pevne držali tejto viery, tak ako to vyznáva apoštol Pavol v Liste Rímskym 8, 39: ´Nebudú nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježiši, našom Pánovi´,“ zdôraznil Adam Klimek, ktorý na spomienkových Službách Božích priblížil život a dielo Mikuláša Szirmayho, iniciátora založenia evanjelického cirkevného zboru v severovýchodnom cípe Slovenska. Zdôraznil, že Szirmay bol „v prvom rade verným oddaným evanjelikom, milujúcim svoju cirkev, nešetriac svoje osobné dary a iné materiálne potreby pre ochranu a zveľadenie evanjelickej cirkvi“.
Pred tridsiatimi rokmi sa Zlaté, za účelom adresnejšej a osobnejšej pastorálnej starostlivosti, osamostatnilo od cirkevného zboru Bardejov. Zborový farár Jaroslav Majer každú nedeľu zvestuje Božie slovo veriacim evanjelikom nielen v Zlatom, ale aj v dcérocirkvi Sveržov. Zaujímavosťou je, že oltárny obraz v kostole v Zlatom bol premiestnený z nemeckého evanjelického kostola v Sabinove. „Rozmerom presne pasoval na miesto v oltári, ktoré bolo už predtým urobené a projektant, môj otec Viliam Antony, nepoznal rozmery budúceho oltárneho obrazu. Bola to náhoda, či Božia prozreteľnosť?,“ uviedol v komentári na sociálnej sieti Viliam Antony, emeritný dozorca cirkevného zboru Bardejov.
-emi-
Kto bol Mikuláš Szirmay
V prvom rade verným oddaným evanjelikom, milujúcim svoju cirkev, nešetriac svoje osobné dary a iné materiálne potreby pre ochranu a zveľadenie evanjelickej cirkvi. Narodil sa v roku 1652 v Pozdišovciach, štúdiá začal v Bardejove a Prešove. Neskôr v rokoch 1676 – 1678 absolvoval univerzitu vo Frankfurte nad Odrou. V roku 1678 si vzal za manželku Annu Šemšeiovú, ktorá pochádzala z Giraltoviec. Tam si dali postaviť kaštieľ a kúriu. Po smrti manželky sa znovu oženil s Annou Čeryovou. Mali spolu 9 detí, pričom dospelosti sa dožil iba syn Tomáš (budúci prenajímateľ Zlatého) a dcéra Anna. Ako kapitán hradu Regec v roku 1684 dohliadal na výchovu mladého osemročného Františka II. Rákociho, ktorého mu zveril do ochrany otčim – knieža Imrich Tӧkӧly. V roku 1684 ho v Bardejove zajali cisárski vojaci a väznili v Prešove – Caraffovej väznici. Mikuláš Szirmay bol v tom čase kniežacím kancelárom Imricha Tӧkӧlyho. Na príhovor a urgenciu grófa, generála cisárskych vojsk Arianza, bol z „Caraffových pazúrov“ prepustený, aj výmenou za cisárskych vojakov. Ani táto zlá skúsenosť ho neodradila od vernosti a podpory evanjelickej cirkvi. Celý svoj život prispôsobil k ochrane viery v Ježiša Krista a evanjelickej cirkvi a. v., a tak napĺňal slová o záchrane veriaceho človeka – pevne stáť na slovách evanjelia. Ako píše apoštol Pavol v Efezským 3. kap. 17. verš: „Aby Kristus prebýval vierou vo vašich srdciach“, čo praktizoval celý svoj život. Mal veľmi dobrý vzťah so superintendentom Jakubom Záblerom st., ktorý sa v rokoch 1699 – 1700 ukrýval v Szirmayho kaštieli v Giraltovciach, kde aj tajne ordinoval novokňazov. Mikuláš Szirmay zastával viaceré významné funkcie v evanjelickej cirkvi a pravidelne navštevoval seniorálne konventy. V roku 1705 bol hlavným konzultantom evanjelických stavov a navštívil dvor švédskeho kráľa Karola XII. Pri nasledujúcich jednaniach dosiahol, že švédsky kráľ umožnil študentom z prešovského evanjelického gymnázia 4 štipendiá, aby mohli študovať na univerzite v Greifswalde. Okolo roku 1706 bol prvým seniorálnym ako aj dištriktuálnym dozorcom – inšpektorom evanjelickej cirkvi. V týchto ťažkých dobách bolo potrebné, aby aj svetskí činitelia zaisťovali záujmy evanjelikov. Pôsobil aj ako dozorca Prešovského evanjelického kolégia. Ako zástupca Šarišsko-zemplínskeho seniorátu a Prešovského kolégia sa zúčastnil 3. – 10. apríla 1707 na Ružomberskej synode. Bol doživotne zvolený za hlavného konzistoriálneho predsedu pre Potiský dištrikt (najvyšší súdny orgán evanjelickej cirkvi v rámci dištriktu v Uhorsku). Na Ružomberskej synode sa Mikuláš Szirmay rázne postavil na stranu Daniela Krmana, ktorý odsudzoval pietizmus. V rokoch 1683 – 1717 bol dozorcom evanjelického cirkevného zboru v Giraltovciach, v rokoch 1705 – 1711 dozorcom v Pozdišovciach. Žil s Kristom v pravde, v zápase luteránov za reformačné myšlienky o pravú vieru. Mal pred sebou cieľ, za ktorým išiel a nepozeral pritom na svoje pohodlie. V roku 1707 spolu so superintendentom Jakubom Záblerom navštevovali – vizitovali cirkevné zbory seniorátov. Ružomberská synoda schválila, aby sa opäť spolu s Danielom Krmanom navštívili švédskeho kráľa Karola XII. so žiadosťou o pomoc pre Prešovské kolégium, avšak z politických dôvodov sa na tejto ceste nemohol zúčastniť.
Krivdy, ktoré boli páchané na evanjelikoch, sa sčasti podarilo vyriešiť počas povstania Františka II. Rákociho. V rokoch 1705 – 1711 po prvýkrát v dejinách Uhorska bola na jeho území nastolená skutočná náboženská sloboda. Netrvala však dlho, po porážke povstania Františka II. Rákociho nastala pre evanjelikov doba najsmutnejšia – vrchol protireformácie. Protireformačné opatrenia sa u nás prejavili, keď v roku 1711 bol už po tretíkrát evanjelikom odňatý kostol bardejovským rímskokatolíckym kňazom Benediktom Charmzeselom, podžupanom Jurajom Pechym a povestným „bornemiszom“. Mikuláš Szirmay, držiac v rukách listinu, vtedy povedal: „Až na jedného, všetci sme evanjelici,“ no aj tak bol kostol v Zlatom odobratý. Títo aktéri ho už natrvalo odovzdali rímskokatolíckemu kňazovi ( jeho meno sa však nezachovalo). Veriaci evanjelický ľud nechcel navštevovať katolícke bohoslužby – omšu. Rímskokatolícky kňaz nemal v zbore Zlaté veriacich, a tak po krátkom čase odtiaľ odišiel. Dokladá to listina z roku 1712, kde rímskokatolícky kňaz Benedikt Charmzesel informuje radu mesta Bardejov, že kňaz ustanovený kráľovsko-cisárskym nariadením dal prísľub, že vo filiálke Zlaté vydrží, a na základe platných zákonov bude verejne hlásať evanjelium a kázať „naše náboženstvo“ t. j. (rímskokatolícke), no napriek prísľubu vo filiálke Zlaté nezotrval. Mikuláša Szirmayho, ako majiteľa obce, žiada: „Dovoľujem si vás láskavo poprosiť – svojou vážnosťou a vašim možnostiam, tak ako je zvykom, zabezpečiť nového farára do mojej filiálky. Váš výber a rozhodnutie budem náležite brať na zreteľ.“
Na základe panovníkovho nariadenia z roku 1712, kde sa bardejovským evanjelikom zaručovalo právo na slobodné vierovyznanie a vyššie uvedenej listiny, Mikuláš Szirmay s Božou pomocou zabezpečil pre obec Zlaté evanjelického kňaza Jeremiáša Nikletiusa. Narodil sa v Banskej Bystrici v rodine evanjelického farára, študoval v Banskej Bystrici a absolvoval univerzitu vo Wittenbergu. 18. júla 1712 bol vokátorom od Mikuláša Szirmayho pozvaný za kňaza pre obec Zlaté a ordinovaný superintendentom Jánom Schwartzom v Prešove. Tento dátum dokladá vznik prvého samostatného evanjelického a. v. cirkevného zboru v Zlatom. Miestni evanjelici ďakovali nielen svojmu patrónovi Mikuláš Szirmay, ale hlavne Pánu Bohu, ako píše apoštol Pavol v liste Efezským 2,8 – čo je aj mottom pamätnej tabule osadenej na evanjelickom kostole v Zlatom: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru a to nie sami zo seba, je to dar Boží.“
Nakoľko evanjelici svoj kostol nemali, keďže bol odobratý, schádzali sa na majeri pána Szirmayho, kde stála modlitebňa evanjelicko-luteránskej cirkvi a kde našiel skromný príbytok aj kňaz Jeremiáš Nikletius. Čakala ho namáhavá práca. Veriaci ľud v tej dobe nevedel čítať a písať. Znalosti, ktoré sa dedili z generácie na generáciu, získal iba od svojich predkov. Jeho životným údelom bola iba práca na panskom a svojej roličke, kde si pospevoval staré luteránske piesne, ktoré poznal od svojich mám. Príchodom farára do obce začal Mikuláš Szirmay spolu s chudobnými poddanými s výstavbou modlitebne, zrejme aj fary, čo dokladá zápis z kanonickej vizitácie rímskokatolíckej arcidiecézy z roku 1712: „Filiálka, menovite Zlaté, má veľké problémy kvôli pánovi Mikulášovi Szirmaymu, ktorý bežnou heretickou ničomnosťou obmedzuje poddaných od návštevy kostola, nerešpektuje chrám, dal ho obkolesiť rôznymi stavbami.“ Aj týmto nekompromisným postojom vykonal pre evanjelickú cirkev veľkú službu, čo svedčí, že ešte aj dnes je skoro tri štvrtina obce veriacich evanjelického vierovyznania. Že vedľa vtedajšieho kostolíka (a bývalej evanjelickej školy) nejaké stavby stáli, dosvedčujú aj pozostatky studne, ktoré sa našli pri výstavbe terajšieho Domu Nádeje. Aj v histórii cirkvi evanjelickej – bardejovskej – filiálka Zlaté, vypracovanej Jánom Zolnayom z roku 1858, sa uvádza: „Kostol mali evanjelici, ktorý si sami postavili. Túto obec mala vo vlastníctve rodina Szirmay, ktorá nad evanjelickou cirkvou držala ochranu,“ a kde evanjelická cirkev prekvitala. Po odobratí kostola v roku 1711 si postavili nový, zrejme modlitebňu.
V roku 1713 v Bardejove zomrel evanjelický farár Ján Krudy a na jeho miesto bol do Bardejova povolaný zlatianský kňaz Jeremiáš Nikletius, ustanovený za kazateľa slovenskej evanjelickej cirkvi. V Bardejove musel od svojich odporcov veľa trpieť. V 30. rokoch 18. storočia bol proti nemu vedený proces pre údajnú prípravu návratu Františka II. Rákociho, čo sa mu podarilo vyvrátiť, a tak očistiť svoje meno. Neúnavne bojoval proti rímskokatolíckym kňazom, aby im zbedačený, jemu zverený ľud nemusel platiť štólu. V Bardejove slúžil do svojej staroby, zomrel v roku 1763.
Na jeho miesto bol do Zlatého Mikulášom Szirmaym povolaný farár Matej Ivanka. Jeho otec sa volal Mikuláš (urodzený Uhor z Turca). Študoval v Štítniku a Prešove, odkiaľ prišiel za kazateľa do evanjelickej cirkvi v Zlatom. Ordinoval ho superintendent Ján Schwarz 27. júna 1713 v Prešove. V tom období silnel útlak evanjelickej cirkvi. V rokoch 1711 – 1715 bolo evanjelikom odobratých okolo 100 kostolov, medzi nimi aj v Zlatom.
10. septembra 1720 zaľahol obec Zlaté a evanjelickú cirkev v Šariši veľký smútok, keď v Bardejove zomrel inšpektor Mikuláš Szirmay. Pozostalí nebohého žiadali, aby reč pri jeho rakve predniesol rektor Prešovského kolégia Martin Dubovský. Podľa vtedy platných nariadení však rektor nemohol do mesta vstúpiť. Tejto úlohy sa zhostil a pri rakve sa pomodlil Jeremiáš Nikletius. Epitaf Mikuláša Szirmayho sa nachádza v predsieni evanjelického kostola v Pozdišovciach.
Po inšpektorovej smrti majetok Zlatého v rokoch 1720 – 1743 zdedil jeho syn Tomáš. Pôsobenie Mateja Ivanku v cirkevnom zbore v Zlatom nebolo vôbec jednoduché, keďže prenasledovanie evanjelikov pokračovalo. Žil v skromných podmienkach a Božie slovo mu bolo autoritou. Bol si vedomý, že ľudia v ťažkých životných situáciách potrebujú počuť evanjelium, aby ich povzbudilo. Obyčajní ľudia sa vo svojom utrpení starali o živobytie, ale viera ich otcov im bola prvoradou. Čím väčšie bolo prenasledovanie veriacich, tým viac sa naši predkovia utužovali vo viere a prekonávali prekážky. Veď od roku 1713 do roku 1735 bolo evanjelikom zakázané konať aj seniorálne konventy. Na základe sťažností evanjelikov o ich veľmi ťažkom postavení cisár určil komisiu „Judexcuryae“ – t. j. protonotariálnu inkvizíciu. Vyšetrovanie sa začalo 23. marca 1721. Činnosť komisie trvala dlhšie, nakoľko mala vyšetriť 65 matko a 74 dcérocirkevných zborov, medzi nimi aj zlatiansky. Snemom vyslaná náboženská skupina sa skladala z rímokatolíkov a evanjelikov. Snem, skôr než prerokoval návrhy komisie, ustanovil v roku 1722 miestodržiteľskú radu, ktorá sa stala „kladivom na protestantov“.
Týkalo sa to aj cirkevného zboru Zlaté, ktorý bol v roku 1722 zrušený a kňaz Matej Ivanka musel opustiť svoju cirkev – zbor. Jeho meno sa nachádza v zozname kňazov, Nemcovce pri Prešove, kde je zaznamenané: „Matej Ivanka, rodák z Turca, rok 1722 – 1731.“ Zachoval sa záznam otázok a odpovedí, ktoré daná komisia kládla veriacim evanjelickej cirkvi v Zlatom v roku 1722.
Po odchode (vyhnaní) kňaza Mateja Ivanku zo zlatianskej cirkvi, nastali pre veriacich ešte ťažšie časy ako doposiaľ. Rímskokatolícki kňazi ich prehovárali, aby navštevovali katolícke omše, nie evanjelické Služby Božie, a zúčastňovali sa na procesiách. Šťastím pre veriacich evanjelikov v Zlatom bolo, že zemepánom (majiteľom obce) bol evanjelik Tomáš Szirmay, a tak hrubšie zaobchádzanie s jeho poddanými nie je známe. No aj on musel rešpektovať zákony, nariadenia kráľa Karola III. a miestodržiteľskej rady. Ľudia museli žiadať rímskokatolíckych kňazov o povolenie, aby mohli byť evanjelickým a. v. spôsobom pochovávaní, sobášení a krstení. Mnohokrát sa evanjelické pobožnosti vykonávali tajne na bezpečných miestach. Podľa zvyku otcov sa modlili a spievali nábožné piesne, a tak oslavovali svojho Pána a Spasiteľa. Určite aj tu nemalú úlohu zohral bývalý zlatiansky kňaz Nikletius, v tej dobe pôsobiaci v Bardejove, ktorý ich povzbudzoval k luteránskej viere.
O zanietení Tomáša Szirmayho pre evanjelickú vieru svedčia aj jeho funkcie, ktoré zastával v evanjelickej cirkvi v tomto ťažkom období a po príklade svojho otca verejne vyznával, ochraňoval záujmy evanjelikov. V rokoch 1725 – 1738 bol seniorálnym dozorcom Šarišsko-zemplínskeho seniorátu. V roku 1734 Karlova rezolúcia povolila zriadiť 4 dištrikty. Prvým dozorcom Potiského dištriktu v rokoch 1736 – 1743 bol práve Tomáš Szirmay.
Pán Boh dokazoval silu, moc a pomoc v živote našich predkov. Je to svedectvo viery aj v dobe, keď nebolo vôbec jednoduché prezentovať svoju vieru verejne. Nech ich svedectvo viery je aj pre nás inšpiráciou, ako svojím životom dokázali aj v časoch zlých oddanosť Božiemu slovu. Nasledujme vieru predkov, ktorí verne stáli v pravde evanjelia Ježiša Krista. Evanjelická cirkev v Zlatom nezanikla, v jej živote sa striedali smutné aj radostné okamihy a svoju históriu píše do dnešných dní.
Vypracoval: Adam Klimek
Použité zdroje: historické listiny zo Štátneho archívu Prešov – pobočka Bardejov; archív Evanjelického a. v. cirkevného zboru Bardejov, archív Východného dištriktu ECAV Prešov, archív rímskokatolíckej diecézy v Košiciach. Knihy: Szirmay Gábor – „Szirmay csolád tӧrténete“, t. j. História rodiny Szirmay a Jozef Hork – Dejiny Šarišsko-zemplínskeho seniorátu.
