30. výročie pamiatky posvätenia kostola v Boliarove
Už za komunistického režimu evanjelické rodiny v Boliarove, filiálke Rankoviec plánovali výstavbu vlastného kostola. No potom prišiel tragický august ´68 a spolu s ním vpád okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ktorý na dlhý čas pochoval smelé plány. Čakali a váhali príliš dlho. Sen o vlastnom kostole si splnili až po Nežnej revolúcii – odvtedy uplynulo 30 rokov, čo si pripomenuli symbolicky 21. augusta 2022.
…………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………………
V čase, keď v Boliarove začali kopať základy kostola, bol zborovým farárom Igor Mišina. Nechce sa mu ani veriť, že od jeho posviacky ubehli tri desiatky rokov. Keďže miestnym evanjelikom výstavbu už raz prekazil komunistický režim, po zmene spoločenských pomerov sa nedali ničím zastaviť, ani presvedčiť, hoci sa v Rankovciach v tom čase stavala fara. Nezaváhali a zhromaždili všetky prostriedky, morálne aj materiálne, aby mohli začať s výstavbou. Veľmi sa obávali toho, aby zase raz niekto nezastavil ich snaženie. Boli ochotní prinášať mnohé obete – finančné, ale hlavne svoju prácu. A kurátor Imrich Hlavatý zaplatil dokonca najvyššiu cenu, keď zomrel na následky tragickej nehody, ku ktorej došlo počas stavebných prác.
Pod vlastnou strechou
Napriek všetkému sa kostol podarilo dokončiť a posvätiť, čo si v Boliarove pripomenuli na Kajúcu nedeľu so symbolickým dátumom – 21. augusta 2022. „Vďaka patrí najmä Pánu Bohu, že doprial našej generácii postaviť tento chrám,“ uviedol zborový dozorca Jaroslav Hrehor. Evanjelické rodiny z Boliarova tak už viac nemusia chodiť na Služby Božie do susedného Bačkovíka, Rankoviec alebo Čakanoviec. Ani sa stretávať u kurátora na záhrade, či fúka vietor, páli slnko alebo prší. Už majú svoj vlastný kostol a v ňom každá rodina svoje miesto. O svoj kostol sa príkladne starajú a s láskou ho udržiavajú. Spolu s farárskym manželským párom, Monikou a Ľubom Beňovcami, ktorí v cirkevnom zbore Rankovce pôsobia už 19 rokov. V blízkosti kostola stojí stará zvonica z roku 1934, dnes sa však už nepoužíva.
Z čoho pramení túžba po chráme
V kázni biskup Východného dištriktu Peter Mihoč vychádzal z evanjeliového textu, v ktorom Kristus predpovedá zničenie mesta Jeruzalem. Prepojil tak radostnú udalosť Pamiatky posvätenia chrámu s tragickou spomienkou na zničenie Jeruzalemského chrámu v roku 70, ako ho opísal historik Josephus Flavius a z ktorého sa do súčasnosti zachovala len západná stena. Kázeň biskupa VD odpovedala na otázku: z čoho pramení túžba človeka po chráme a Božej blízkosti, a kedy sa stáva posvätným miestom? V prvom rade vtedy, ak uznáme, že nie sme dokonalí a dokážeme samých seba vidieť v pravde. Ak sa denne pokúsime žiť s Kristom podľa jeho slov a hodnôt. Ak nám bude záležať nielen na čistote vonkajšieho, ale aj vnútorného chrámu srdca. A najmä, ak zatúžime priľnúť k Bohu, aby sme s Ním boli jedno a poslúchali Ho.
Cesta nie je konečný cieľ
Igor Mišina, emeritný biskup VD, sa v spomienkach rád vracia k tomu, ako do Boliarova na Služby Božie počas jeho pôsobenia v cirkevnom zbore (1984 – 2000, celkovo 16 rokov) prichádzali štyri generácie rodín. Súčasníkov však požiadal, abymali oveľa vyššie ambície, než len chodiť do kostola. Iba samotná účasť na Službách Božích sama osebe nestačí. Konečným cieľom má byť dosiahnutie spasenia v obetovanom a vzkriesenom Pánovi Ježišovi Kristovi.
Igor Mišina: „Apoštol Pavol vedený Duchom Svätým napísal kresťanom vo Filipís: ‚Cieľ mám vždy pred očami.‘ Poznať cieľ je dôležitejšie, ako poznať cestu, ktorá k nemu vedie. Prekvapilo ma, keď som pred rokmi stretol v Rankovciach ľudí, ktorí nikdy nevideli Herliansky gejzír. A pritom stačilo prejsť dva kilometre. Cestu poznali, mali autobusové spojenie, do Herlian chodili aj na poštu. Ale gejzír nevideli. Poznať cieľ je skutočne dôležitejšie, ako poznať cestu, ktorá k nemu vedie. A tým cieľom, ktorý mal apoštol neustále pred očami, nebol nik iný ako Boží Syn, Pán Ježiš Kristus.“
E. Mihočová
Foto – E. Mihočová © Východný dištrikt
