V nedeľu podvečer 22. októbra 2017 bude mať v Kine Scala v Prešove premiéru divadelné predstavenie Krvavý trón v interpretácii ochotníckeho divadelného zoskupenia a v réžii Vladimíra Špureka. Ústrednou témou divadelnej hry autora Jána Soloviča je náboženská neznášanlivosť a jej zneužívanie politickou mocou na dosiahnutie moci, vplyvu a bohatstva. Premiéra divadelnej hry bude súčasťou dvojdňových osláv pri 350. výročí založenia Starého kolégia v Prešove.
Dej historickej hry s podtitulom Dráma lásky, cti a viery (vyd. Tympanon, 2002) sa odohráva v 17. storočí, kedy doznievajú turecké nájazdy na naše územie v období vlády cisára Leopolda I. V Uhorsku vrcholia protievanjelické represie pre vykonštruované sprisahanie pod vedením generála Caraffu, ktoré sa ho histórie zapísali ako Prešovské jatky.
Jedným z obvinených, vypočúvaných a mučených bol aj hrdina hry Krvavý trón – Juraj Ottlík, generál a zeman z Horných Ozoroviec. Dráma približuje jednoročný výsek z jeho života od jari do jesene roku 1687. Nechýbalo veľa, aby boli dnes jeho ostatky uložené v Chráme sv. Trojice v Prešove spolu s ďalšími popravenými martýrmi. Pri pamätnej tabuli a súsoší obetí generála Caraffu na rohu Starého kolégia v Prešove sa v roku 1995 pomodlil pri svojej návšteve Slovenska pápež Ján Pavol II. V hre nechýba ani veľký príbeh lásky medzi Jurajom Ottlíkom a jeho manželkou Evou, ktorú nesmierne miloval.
„Slovensko má niekoľko historických tráum, ktoré si potrebuje prebrať, precítiť, nechať odznieť. Tento proces sa deje, hoci sa jedná o udalosti len nedávno minulé. Týka sa to však aj dejinných udalostí v dávnejšej histórii, ktoré podľa mnohých svedectiev aj dnes stále rezonujú. Takou sú aj Caraffove jatky v Prešove. Bolo by správne, aby dnes tieto smutné dejiny poslúžili novému a pravému ekumenizmu, nie k jatreniu starých rán,“ uviedol režisér divadelného predstavenie Vladimír Špurek, ktorý v hre zároveň stvárňuje postavu generála Caraffu.
Autor hry Ján Solovič sa narodil 8. marca 1934 v Pliešovciach. Dramaturgiu a divadelnú vedu vyštudoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Knižné vydanie divadelnej hry Krvavý trón dopĺňajú ilustrácie architektky a maliarky Jany Krivošovej. V úvode Ján Solovič informuje, že k spracovaniu tejto témy ho inšpiroval Igor Kišš, teológ a emeritný dekan Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK. Autor vychádzal zo stručného prehľadu života a diela generála a zemana Juraja Ottlíka, ktorý v Toronte spracoval jeden z dosiaľ žijúcich potomkov rodu Mikuláš Ottlyk.
Juraj Ottlík zachránil v boji s Turkami člena cisárskej rodiny, čím si zaviazal cisára vďačnosťou. Keď sa neskôr dostal pred protireformačný súd generála Antónia Caraffu, jeho manželka sa pokúsila získať od cisára Leopolda dekrét, ktorý by popravu zastavil. Za rany spôsobené pri mučení panovník Ottlíkovi ponúkol rozsiahle majetky, ale on si namiesto nich vyžiadal právo postaviť v Horných Ozorovciach evanjelický kostol. Cisár žiadosti vyhovel napriek tomu, že v tom čase odobrali evanjelikom 800 kostolov. Ottlíkov kostol dodnes stojí, aj keď v zmenenej podobe.
Dobrovoľníci z cirkevného zboru v Prešove po divadelnej hre Krvavý trón siahli z viacerých dôvodov a nielen kvôli tomu, že v tomto roku uplynulo 330 rokov od Prešovských jatiek. Hra v sebe nesie množstvo silných tém, i preto je jej odkaz stále aktuálny a nastavuje zrkadlo aj dnešnej dobe. Poukazuje na silu viery a modlitby, ktoré pomáhajú obstáť v tých najťažších životných okolnostiach. Usvedčuje nás zo sklonov hádzať vinu na iných a „pilátovsky“ si umývať ruky. Ukazuje, že je ľahkomyseľné podliehať ilúzii krátkodobého víťazstva, keďže tí, čo sa zapredajú zlobe a chamtivosti, nemávajú šťastné konce. V hre rezonuje aj téma lásky – ktorá je na celý život a dokáže sa pre druhého obetovať.
Hra má aj svoj spoločenský odkaz, na čo poukázala dramaturgička predstavenia E. Mihočová: „Aj dnes sme svedkami eskalácie konfliktov – medzi náboženstvami, národmi, politickými stranami, ale aj konfliktov vo vzájomných vzťahoch pre názorové odlišnosti. Zaujímame militantné postoje a svoje chceme ich presadzovať silou. Uzatvárame sa do svojho geta a delíme sa na tých, ktorí sú ’in‘ a ktorí sú ‚out‘, namiesto toho, aby sme stavali mosty ponad hranice. Hra je aktuálna aj preto, že opäť dochádza k blízkemu stretu s islamom a úplne inou kultúrou. Nezmenilo sa nič ani na skutočnosti, že na prvom mieste sú pre mnohých peniaze a spoločenský vplyv. Nedoprajeme iným právo na slobodný názor a zabúdame pritom, aké obete to našich predkov stálo. To, čo najviac potrebujeme, je vzájomná solidarita a rešpekt.“
Divadelné predstavenie Krvavý trón organizačne zastrešuje Biskupský úrad Východného dištriktu ECAV v spolupráci Evanjelickým cirkevným zborom a. v. v Prešove. Projekt finančne podporili Prešovský samosprávny kraj (PSK) a Mesto Prešov. Okrem premiéry 22. októbra 2017 v Kine Scala v Prešove o 17,00 hod. ho budú môcť vidieť diváci na nasledujúcich miestach PSK:
2. 10. – Hanušovce, Kultúrny dom
28. 10. – Sabinov, Športová hala – Deň Šarišsko-zemplínskeho seniorátu
5. 11. – Giraltovce, Kultúrny dom
-emi-
FOTO: Dušan Majerník
Caraffove jatky
Historické okolnosti
Časť informácií o Prešovských jatkách môžeme čerpať aj od Jána Rezika (+1711) a jeho diela „Prešovská jatka“, kde podrobne opisuje udalosti a príbehy popravených.
Mesto Prešov sa postavilo na stranu Thokőlyho povstania. Cisársky generál Schultz však v roku 1683 mesto obľahol. Prešov pristúpil na podmienky kapitulácie. Bola mu prisľúbená amnestia povstalcom, ako aj majetková nedotknuteľnosť. Podmienky neboli dodržané. V januári 1687 prichádza do mesta generál Caraffa z Neapolu so súdnou mocou. Mesto dal uzatvoriť, nariadil zatýkanie. Boli sem privážaní väzni z celého vtedajšieho horného Uhorska, teda Slovenska.
Mučenie a popravy trvali od 5. marca do 12. septembra 1687. Popravených bolo 24 mužov. Popravovaní boli z politických, nie primárne náboženských dôvodov. Aj keď je pravda, že sa jednalo takmer výlučne o príslušníkov evanjelickej cirkvi. Popravy a mučenie sa aj na tú dobu vyznačovali mimoriadnou krutosťou. V pozadí hrali rolu aj ekonomické dôvody.
Uhorský snem (vo väčšine katolíci) nariadil ukončenie týchto súdov.
Caraffa umiera ako duševne chorý človek 6. marca 1693 potom, čo sa márne uchádzal o miesto veľvyslanca v Španielsku. Umiera temer na deň presne na výročie začatia jeho popráv.