Stará Ľubovňa, 5. – 7. september 2025 / Kamienok po kamienku skladať mozaiku našej minulosti. Odkrývať nepoznané pre nás aj pre tých, ktorí prídu po nás. Zapĺňať biele miesta pravdou, aby sme mohli byť slobodní a mohli sa budúcnosti pozrieť priamo do očí. Aj to je jeden zo zámerov podujatia Vertikála východného vetra.
Koná sa už päť rokov na počesť manželov Pavla a Anny Imrichovcov, ktorí ku koncu druhej svetovej vojny v usadlosti Skalná pri Starej Ľubovni s rizikom nasadenia vlastného života a ohrozením svojej rodiny ukryli židovskú rodinu z Malého Lipníka. Dvaja židovskí chlapci sa skrývali v senníku, keď gestapo pri razii podpálilo neďalekú stodolu. Pred istou smrťou v plameňoch ich zachránil silný východný vietor, čo v tom momente začal fúkať. Štát Izrael prostredníctvom múzea holokaustu Yad Vashem udelil Imrichovcom in memoriam ocenenie Spravodliví medzi národmi.
Za účasti predstaviteľov ŽNO
„Pamiatka na obete nie je zotrvávanie v bolesti, ale konanie dobra v ich mene,“ zdôraznil na otvorení 5. ročníka v Dome kultúry v Starej Ľubovni Peter Mihoč, biskup Východného dištriktu ECAV. Záštitu nad Vertikálou východného vetra prevzal spolu s ďalšími dvomi biskupmi – Františkom Trstenským, Spišským diecéznym biskupom a Jonášom Maximom, arcibiskupom gréckokatolíckej cirkvi. Peter Mihoč, ktorý aj tento rok podporil podujatie osobnou účasťou, poukázal na hodnotu každého ľudského života: „Nesieme zaň zodpovednosť pred Bohom a osud iných nám nemôže byť ľahostajný.“
Auditórium na slávnosti tolerancie a porozumenia oslovil aj Peter Chudý, tajomník Židovskej náboženskej obce v Prešove. „Nie je dôležité, aký vysoký je múr medzi nami, ale aké veľké sú dvere, ktorými môžeme vstúpiť jeden k druhému.“ Aj Vertikálu východného vetra považuje ako potomok preživších za otvorené dvere, čo pozývajú k stretnutiu vo vzájomnom dialógu, porozumení a úcte. „Nech je priestorom, ktorý spája minulosť s prítomnosťou, ducha s telom a človeka s človekom,“ dodal.
Výstava Deportácie
Súčasťou otvorenia festivalu bola aj vernisáž putovnej výstavy Deportácie, zachytávajúca svedectvá o jednom z najtemnejších období našej histórie. Mapuje osudy tisícov ľudí, násilne vytrhnutých zo svojich domovov – len preto, kým boli. Vernisážou prítomných previedli autorka výstavy Anna Nagyovú a odborný garant Peter Borza, gréckokatolícky kňaz. Expozícia zachytáva deportácie Židov, ku ktorým došlo v 39 mestách a obciach na území dnešného Prešovského samosprávneho kraja. Ako zaznelo, nie je dôležité poznať len svetovú históriu a významné dejinné udalosti, ale aj históriu svojho mesta či dediny. Osudy ľudí, ktorí tam kedysi žili a pracovali.
Výstava Deportácie vychádza z písomných informácií o dramatických udalostiach, ostatné sú už navždy pochované. Kurátorka Anna Nagyová: „Expozícia nám pripomína, že dejiny, aj tie zlé, sa nediali ďaleko od nás, ale v našom okolí a boli súčasťou života našich predkov. Máme tendenciu tváriť sa, že nám sa to nemôže stať, ale skutočnosť je iná. Aj dnes sa dejú veci, ktoré nás vedú k ostražitosti a nemali by sme dopustiť, aby sa hrôzostrašné skutočnosti udiali opäť.“ Hoci expozícia vznikla pred viac ako desiatimi rokmi, je stále aktuálna. Obsahuje viac textu ako fotografií. Vytvára dobový obraz a v akejsi skratke informuje o židovských deportáciách. A tiež nastavuje zrkadlo súčasníkom: Ako by sme sa zachovali my? Dokázali by sme rozlíšiť dobro od zla? Podať pomocnú ruku tým, ktorí by to potrebovali? Žiaľ, aj kedysi boli ľudia presvedčení, že túto schopnosť majú a presne vedia, kto je obeť a kto agresor. Až čas ukázal, ako veľmi sa mýlili.
Všetko sa začalo agresiou
Gréckokatolícky kňaz a odborný garant Peter Borza upozornil na to, že deportácie boli už len dôsledok – istého typu správania. Všetko začalo oveľa skôr ako na jeseň roku 1938 – najskôr verbálnou agresiou, čo dostala voľný priebeh po nástupe Hitlera k moci v nacistickom Nemecku a rozpade Československa. Agresiou najmä voči židovskému obyvateľstvu, živenej propagandou a politikmi na všetkých úrovniach štátnej správy. Príliš málo bolo tých, čo sa agresii stavali na odpor. A tak verbálne útoky neskôr prerástli do konkrétnych skutkov. Svoj vrchol dosiali v deportáciách 70-tisícoch židovských občanov, za čo Slovenský štát Nemcom dokonca platil – 500 ríšskych mariek na osobu.
Ako podotkol odborný garant expozície, „aj dnes sme svedkami agresívneho správania a nenávistných výrokov“, a to v nevídanej miere. Stále sme však ešte nedospeli do fázy označovania osôb, ktoré nemajú nárok byť občanmi Slovenska. „Je preto dôležité postaviť múr agresii a stavať mosty medzi sebou navzájom,“ apeloval P. Borza.
Mengeleho dievča
Výzvy na vzájomnú spoluprácu, rešpekt a mier doplnili hudobné vstupy skvelého akordeonistu Petra Sokola a klaviristky Márie Budzákovej.
Večer v Dome kultúry patril aj divadelnej monodráme Mengeleho dievča v podaní Divadla RAMAGU zo Spišskej Novej Vsi. Na divadelné dosky priniesol skutočný príbeh mladej ženy – Violy Sternovej z Lučenca, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Ako jedna z väzenkýň v Osvienčime sa musela podrobiť pseudolekárskym pokusom doktora Mengeleho. Divadelné predstavenie vzniklo na základe rovnomennej literárnej predlohy Veroniky Homolovej Tóthovej. Kniha je výsledkom osobných rozhovorov spisovateľky s Violou Stern Fischerovou. Diváci skvelý výkon hlavnej a v podstate jedinej protagonistky Simony Marhefkovej ocenili potleskom v stoji.
E. Mihočová
Zdroj: mesačník eVýchod 12/2025, s. 24 – 25
foto – E. Mihočová©Východný dištrikt ECAV na Slovensku
