Zažili ste už vojnu? Možno vy starší budete môcť povedať, že áno. Boli ste vtedy len deti, ale určite ste vnímali strach, ktorý prežívali vaši najbližší. Viacerí z vás si určite pamätáte rok 1968, keď ste z ničoho nič zbadali na uliciach tanky. Vojna z toho vďaka Bohu nakoniec nebola. To, čo dnes vidíme na Ukrajine, je skutočná vojna, ktorú si do detailov nevieme ani predstaviť. Takto z diaľky, s odstupom kilometrov vnímame len niektoré dôsledky. Vojna má množstvo podôb a množstvo tvárí a ja vám z nich chcem opísať iba jednu jedinú, ktorú som si v posledných dňoch uvedomil.
V jeden večer mi zazvonil telefón s otázkou, či by sme nemohli ubytovať jednu rodinu z Ukrajiny. Čo by som to bol za človeka, keby som povedal nie. Nie je na tom nič zložité. Priveziete si päť ľudí domov, pripravíte pre nich postele a nachystáte jedlo. Dáte im možnosť umyť sa, chvíľu sa s nimi porozprávate a necháte ich, aby si po strastiplnej ceste oddýchli. Toto je pohľad človeka, ktorý nezažil vojnu a nič z toho nie je pre neho problém. Takto som to videl ja.
Ale ako to videla táto rodina? To netuším. Viem, že sa z hraníc dopravili nejakým autom na stanicu v Košiciach. Bolo asi sedem hodín večer, bola zima a vonku už tma. Pred stanicou ich čakali dvaja muži, ktorých nikdy predtým nevideli. Muž, ktorý ich doviezol a ktorý hovoril lámanou slovenčinou, ich tiež nepoznal. Hovorili spolu iba raz cez telefón. Vyšiel s nimi pred železničnú stanicu, pozdravil sa im „dobrý večer“ a povedal: – Tak toto je tá rodina, nech sa páči. Rozlúčil sa a odišiel. Jedna staršia žena niečo po päťdesiatke s dvomi dcérami, jedna z nich mala asi 18, druhá asi 30. A tá mala dve deti, jedno dievča asi 6 rokov a chlapčeka, ktorý mal asi 6 mesiacov. Dvaja cudzí muži, rozprávajúci v cudzom pre nich nezrozumiteľnom jazyku, v cudzej krajine im zobrali kufre a pomohli im s nimi na parkovisko k dvom autám. Zrazu sa bolo treba rozdeliť, kto pôjde ktorým autom. Samotné deti predsa pustiť nemôžu, takže chvíľu váhajú a nevedia, ako sa rozdeliť. Nakoniec si predsa len do tých aut sadnú a vezú sa. Najprv po meste, to je ešte dobré, ale autá vychádzajú z mesta a idú v tme. Nevedia, kto ich vezie, ani kam ich vezie a z toho, čo tí muži rozprávajú, málo čo rozumejú. Autá vyjdú na diaľnicu a idú niekoľko minút a tí v jednom aute rozmýšľajú, kde sú tí v druhom aute a či sú blízko a či idú na to isté miesto. Dve ženy s troma deťmi, s dvoma cudzími chlapmi, v dvoch autách, v cudzej krajine idú nevedno kam. Striedajú sa svetlá dedín s tmavými miestami a tie minúty sú nekonečne dlhé. Nakoniec po 25 minútach autá zastanú na dvore, hneď vedľa kostola. Asi až vtedy si tie ženy trochu vydýchli.
Toto je jeden obraz vojny, ktorý som videl. Nevidel som vojnu, videl som len „šialenú“ vec, ktorú urobili tie ženy. Toto by som ja, chlap v cudzej krajine neurobil. A to nehovorím, že by som také niečo mal urobiť s malými deťmi.
Povedzte mi, aká musí byť vojna, pred ktorou utekajú, keď radšej urobia takúto „šialenú“ vec? Aká musí byť vojna, keď podstúpia takéto riziko v cudzej krajine?
A to je len jeden z tisícov obrazov tejto strašnej vojny.
J. Petro
Foto – Pexels.com