Drvivá väčšina Slovákov so smútkom sleduje priebeh ruskej agresie voči Ukrajine, ktorá trvá už dva týždne, a z celého srdca si praje ukončenie tejto vojny, slobodu, právo na sebaurčenie a lepšiu budúcnosť pre Ukrajincov. Držíme im síce palce, ale často len za klávesnicou. Pohodlne odošleme peniaz na účet dobročinných organizácií, aby sme mohli aspoň na chvíľu zatlačiť výčitku svedomia, že by sme mali urobiť pre úbohé vojnové obete viac, keďže na to máme od Pána Boha sily i materiálne prostriedky. Nebolo ľahké ani mne o štvrť na desať v noci povedať „áno“ koordinátorovi, ktorý s nasadením posledných síl a v príšernom časovom strese potreboval zohnať pár ochotných dobrovoľníkov, ktorí by o pár hodín vystriedali unavenú službu v stane Evanjelickej diakonie na hraničnom prechode Vyšné Nemecké. Nakoniec som to rozhodnutie urobil a dodnes som Bohu vďačný za výnimočnú skúsenosť, ktorú mi dalo tých osem a pol hodín v službe trpiacim.
S posádkou dvoch mladých dobrovoľníkov z nášho cirkevného zboru sme sa snažili čo najlepšie splniť príkazy miestnych autorít a pomôcť či už v stane, kde sa pred zimou uchyľovali utečenci dlho čakajúci na odvoz, alebo priamo na hraničnom prechode, kde sme sa ľudí vychádzajúcich z pasovej kontroly snažili zásobiť aspoň malými nápojmi a potravinami pre nich a ich deti. Teplé deky, čaj a káva boli tie najvyužívanejšie potreby v stane Evanjelickej diakonie, kde sa počas našej služby vystriedalo asi 15 Ukrajincov, z toho 2 deti. Smútok na tvárach týchto ľudí by sa dal krájať. Boli tichí, zahľadení do zeme, takmer stále si pozerali správy alebo s niekým telefonovali. Ešte aj ich zvieratá boli ustráchané. Niektorí sa hanbili prijať aj obyčajný banán či keksík, ale po chvíli, keď sme sa s nimi dali do reči a ubezpečili ich, že sme tu pre nich a neobťažujú nás, osmelili sa. Keď už po nich prišiel odvoz, nevedeli nám prestať ďakovať za poskytnutú pomoc a objímali nás. Mal som možnosť vyskúšať si odniesť jednu takúto batožinu, ktorú predtým niesla stará mama s dvoma vnúčatami. Vážila asi 40 kíl a s ťažkými problémami som s ňou prešiel 100 metrov.
Na hraniciach som zažil jeden z lepších dní, keď nám prialo počasie a všetky problémy sa rýchlo riešili. Viem, že to omnoho ťažšie mali nočné služby, ktoré trpeli únavou a zimou. Napriek tomu vám táto služba môže poskytnúť veľmi silný zážitok o prekonaní samého seba a skutočnom priložení ruky k dielu, kde vás Pán Boh potrebuje viac ako za klávesnicou. Tieto zážitky človeku pomáhajú duchovne rásť, umenšovať svoju pohodlnosť a sebectvo, byť konečne vďační za to, že si žijeme ako „prasiatka v žite“ a prestať si robiť peklo z vlastného života pre témy, ktoré nie sú hodné pozornosti a mrhania duševnými silami v porovnaní so serióznymi problémami ľudí. A dovoľte ešte jeden postreh. Nie je tam „samá Afrika“, ako nevhodne komentujú situáciu slovenskí extrémisti. Ľudí s tmavou pleťou budete musieť hľadať v dave plnom Ukrajincov, ktorí dokázateľne nie sú najatí herci.
Prosím, pomôžte našej evanjelickej cirkvi, ktorá zriadila tento stan vo Vyšnom Nemeckom, svojím časom a energiou. Obetovať jeden deň voľna či odložiť prácu, ktorá nie je súrna, nie je nemožné a význam tejto služby je na nezaplatenie. Najväčšou motiváciou naďalej ostáva slovo Pána Ježiša: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40) A keď už nemôžete prísť pomôcť osobne, myslite na dobrovoľníkov a organizátorov v modlitbách, kriticky rozmýšľajte, trieďte informácie, bráňte sa dezinformáciám a nešírte ich ďalej. Pretože nikto na hraniciach neodovzdáva ceny za herecký komparz. A niekedy rovnako ako zbrane vedia ublížiť aj slová.
Marek Ivan
Zdroj: Evanjelický posol spod Tatier č. 6/2022, ktorý vyjde 15. marca 2022
Foto – Pexels.com
