KÁZEŇ: Vianočný „lockdown“

Keď vstupuje do života dvoch mladých ľudí malé dieťa, je to vždy veľká a radostná udalosť. Ak je chcené, potom je aj doba čakania na jeho príchod časom radosti a dokonalej prípravy. Ale stávajú sa aj prípady, kedy príchod dieťaťa do rodiny nespôsobuje radosť a naplnenie, ale skôr rozpaky, príťaž a nepríjemnosti. Dieťa totiž so sebou prináša do života veľa zmien – nový rozvrh aktivít počas dňa i noci, nové spánkové či vzťahové návyky, nové trávenie voľného času, novú zodpovednosť a nové povinnosti. A práve tieto zmeny sú niekedy príčinou, že sa dieťa necíti byť prijaté, je nechcené, zažíva vzťahový lockdown.

Vianoce sú odkazom sveta, ktorý presahuje našu realitu: „Lebo dieťa sa nám narodilo, Syn nám bol daný,“ hovorí prorok Izaiáš. Neviditeľný svet Slova sa vteľuje, zhmotňuje do konkrétnej, viditeľnej podoby. „Slovo sa stalo telom, aby prebývalo medzi nami,“ píše evanjelista Ján. Láska totiž nikdy nie je len slovo, ale vždy má viditeľnú podobu skutkov. Z nich – zo slov aj skutkov – sa buduje domov, ktorý vytvára prostredie bezpečia; zázemie, kde rastieme, dospievame a zrejeme.

Prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov

Počas Vianoc celý svet hľadá domov. Aj keď mnohé pandemické opatrenia obmedzujú vianočné rodinné stretnutia, predsa je hľadanie domova jedným z najväčších tajomstiev Vianoc. No Vianoce sú svedectvom aj o Bohu, ktorý si hľadá miesto vo svete. Hľadá domov a prijatie. Nevnucuje sa, túži byť chcenou súčasťou rodín, aj vnútorného sveta ľudí. Neprichádza, aby posudzoval, odsudzoval, moralizoval. Rodí sa, aby nás obohatil zmyslom bytia a poznaním, ktoré presahuje hranice pominuteľnosti.

Vianoce však poznajú aj inú podobu tvrdého lockdownu. V hostinci, útulku či nocľahárni„nebolo pre nich  miesta“ (L 2,7) alebo „do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali (J 1,11)“. Pocit neprijatia, vedomie, že nie som chcený, uzavretie sa pred inými ľuďmi – je prejavom vzťahového, a smerom k Bohu aj duchovného lockdownu.  

„Vlastní“ Ho neprijali. To je jedna z najsmutnejších viet celej Biblie. Kde sú príčiny neprijatia? Prečo práve prijatie hrá kľúčovú úlohu nielen v medziľudských vzťahoch, vo výchove, v manželstve, ale aj vo vzťahu k Bohu?

„Vlastní“ Ho neprijali. To je jedna z najsmutnejších viet celej Biblie.

Prijať sám seba, prijať iných takých, akí sú. Prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov. Narodili sme sa totiž ako ľudia, často sa však správame ako bohovia. No Vianoce nám pripomínajú, že Boh sa chce stať súčasťou sveta ľudí, aby sa v ňom zrodilo niečo Božie. A to len kvôli pravde, ktorú potrebujeme nanovo počuť: ako ľudia nie sme bohovia, ktorým patrí všetko a všetci. Nepoznáme pravdu o všetkom. Naše „ego“ nemá byť bohom, ktorému sa budú ostatní klaňať a s obľubou ho hladkať.

Vianoce sú o prijatí inej, Božej cesty. Ježiš na Pilátovu otázku: „Tak predsa si kráľ?“, odpovedal: „Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.“

Možno tu je zakopané tajomstvo vianočného prijatia alebo neprijatia. Zmyslom Ježišovho narodenia a príchodu na svet je vydať svedectvo pravde. Pravde, ktorá je Božím zrkadlom a ktoré odhaľuje skutočný obraz o nás.

V dnešnej dobe mediálnej manipulácie, rôznych konšpirácií, poloprávd a lží, kde sa tieto nástroje používajú na dosiahnutie mocenských záujmov či vplyvu, je vianočné hľadanie pravdy bytostnou potrebou pre uzdravenie rodín, jednotlivcov, cirkví, aj spoločnosti. Dôveryhodnosť pravdy je vždy závislá od pôvodu zdroja informácií. Vianoce sú svedectvom o zdroji a pôvode pravdy. Boh prichádza a mocou lásky túto pravdu vyjavuje; zhmotňuje sa, aby slúžil a obetoval sa za iných.

Obetovať nie iných pre vlastné záujmy, ale obetovať seba pre pravdu, ktorá má moc zachrániť. Dnes, v čase pandémie, kedy je hľadanie pravdy syzifovská úloha, je nesmierne dôležité hľadať zdroj informácií. A najmä sledovať, či tí, ktorí ich posúvajú, sú schopní obetovať iných pre seba alebo seba pre iných.

Sociálne siete sú preplnené spochybňovaním vážnosti pandemickej situácie, bezpečnosti vakcinácie, údajnej zlej vlády, ktorá nezvláda neprehľadnú situáciu. Každý chce byť prorokom, ale bez nesenia zodpovednosti.

Dnešná doba však nepotrebuje viac chladnokrvných Herodesov, ktorí iným dávajú pociťovať, kto je tu kráľom, ktorí v snahe brániť svoje pozície a postavenie sa neboja ani manipulovať, ovládať, ani obetovať iných pre vlastné záujmy. Potrebuje vianočných ľudí, ktorí oslovení Božím konaním slúžia tajomstvu vianočnej lásky.

Boh zostupuje na zem. To je spôsob, ako sa rodí niečo Božie – zostupovať dole, empaticky sa skláňať k blízkym, vidieť svet, radosti aj problémy ich očami. Dnešná doba potrebuje ľudí, ktorí sa dennodenne obetujú pre iných. Ľudí stojacich v láske a pravde, možno v únave, ale s pomocou. Buďme zodpovední a vezmime ich svedectvo vážne.

Nedajme lockdown láske, pravde, pokoju

Vianoce sú teda o prijatí pravdy – pravdy o nás, o Bohu, o láske, ktorá zachraňuje, obetuje sa, skláňa sa do každého kúta sveta a ku každému ľudskému pokoleniu. Nájdeme jej miesto i v dnešnej dobe? Ak jej nedáme priestor pod našou strechou, ona si nájde miesto aj tam, kde sa nenazdáme. Ale ochudobníme sa o skutočné Vianoce.

„Jeho vlastní Ho neprijali.“ Jeruzalemskí znalci Písma, aj keď poznali zasľúbenia, mali množstvo informácií, predsa ho neprijali, neuverili, že pravda by mohla byť tak blízko. Skôr naopak, jeho príchod spôsobil zdesenie celého Jeruzalema, aj politických špičiek. Áno, ak sa pravda stáva zjavnou, niekedy prináša zdesenie. Skutočnosť, že bude odhalený náš svet v pravde, nás desí.

Počas posledných týždňov aj v našej spoločnosti odhalená pravda prinášala zdesenie tým, ktorí dlhé roky profitovali z klamstiev, nespútaných túžob a moci. Mnohí sa neváhali vydať cestou popravy pravdy, aby ju umlčali. Aj keď žijeme v modernej spoločnosti, určité praktiky tu ostávajú nemenné tisícročia.

Herodes bol kráľom, ktorý v snahe upevňovať moc, neváhal likvidovať každého, kto by mohol ohroziť jeho trón, nevynímajúc ani svojich najbližších. Nezastavil sa pred ničím a nikým. Poslal do vyhnanstva a neskôr zlikvidoval členov svojej rodiny – manželku Mariamnu, jej starého otca Hyrkána, a matku dal zavraždiť. Podobne neprežili potencionálni uchádzači o trón – jeho synovia. V tomto kontexte bolo vraždenie betlehemských detí len ďalšou epizódou kdesi na vidieku.

Túžba po moci, túžba byť „bohom“, túžba, aby sa svet točil okolo mňa, bola ničivou silou nielen kedysi v Jeruzaleme, ale často ju vnímame aj dnes. Jej dôsledkom možno nemusí byť rovno preliata krv a smrť, ale aj pocit neprijatia, vzťahové zranenia, bolesti. Koľko detí, či manželiek utieklo – alebo žije s myšlienkou na útek – pred tyranom, ktorý im spôsobuje telesné alebo duševné násilie? Koľkí i dnes (vo svete a dokonca aj v cirkvi), chcú, aby sa svet točil okolo nich? Idú hlava-nehlava len za svojím prospechom a neznesú, aby stratili svoje pozície.

Je ťažké, niekedy až bytostne nebezpečné žiť v záhrade „Narcisa“ – osobnosti, ktorá nemá dostatok sebavedomia, je závislá od mienky iných, ktorá dokáže byť krutá a pomstychtivá najmä voči tým, ktorí narušili, či spochybnili jeho „sebaobraz“. Obraz, v ktorom sa stratil obraz Boží. Myslím, že v každom človeku, kde Boh stráca svoje miesto, nájdeme tieto syndrómy.

Keď zomrel Herodes, Kristus si mohol nájsť domov v Božom ľude. Keď zomrieme sebe, keď zomrie v nás, vo svete, aj v cirkvi túžba po moci, túžba byť bohom, potom si môže v nás nájsť domov Boh. Potom náš život nebude útekom od Boha, ale Jeho návratom k nám a naším návratom k Nemu. A vtedy zažijeme v Božom čase milosti (kairos) nové Vianoce.

Prajem si, aby sme počas tohtoročných vianočných sviatkov nedali lockdown láske, pravde, pokoju. Aby naša spoločnosť nebola priestorom zápasov o moc a postavenie na úkor zdravia, šťastia aj života iných. Prajem si, aby sme prijali ponuku pravdy a stali sa svedectvom pravde. Aby si  Boh v nás našiel domov; priestor, kde bude rásť a kde sa  my budeme umenšovať.

Vianoce sú svedectvom, že nebo neudelilo lockdown tomuto svetu. Nech prijatie tejto skutočnosti prinesie uzdravenie vzťahov, rodín, manželstiev, spôsobí návrat pokoja, radosti, pokory, úcty v cirkvi aj vo svete. Kiež by betlehemské dieťa bolo medzi nami chceným a vytúženým darom iného sveta.    

Mgr. Peter Mihoč (biskup VD)

Prevzaté z denníka Postoj.

Foto: Drevený betlehem v Prešove