Text: R 13, 11 – 14
A toto (čiňte), keďže vidíte príhodnú chvíľu, že vám je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie, ako keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Ako vo dne, slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti. Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista a o telo sa nestarajte (tak, aby vznikali v ňom) zlé žiadosti.
Milí bratia a milé sestry, milí televízni diváci, milé deti!
Deti, máte rady budíček? Predstavte si časy, keď ešte neexistoval Youtube, ani internet. V časoch detstva vašich otcov a mám televízia vysielala jednu krásnu rozprávku o budíku, ktorý vždy ráno zazvonil, a tým otvoril nový príbeh. – Ja som budík, budíček, budiť je môj koníček… Úlohou každého budíka je zobudiť nás včas, aby sme nezaspali do školy, práce, k lekárovi alebo na výlet. Myslím, že vstávanie do mikulášskeho rána bolo naplnené mnohými očakávaniami. Táto noc bola pre mnohé deti veľmi dlhá a čakali, kedy noc pokročí a deň sa priblíži. Mikulášske ráno je totiž časom obdarovania, novej radosti, aj prekvapení.
No v mnohých prešovských rodinách hlas ranného budíka neotvoril len oči, ale aj spomienky a bolesť zo straty blízkych, ktorí presne pred rokom zahynuli pri požiari bytového domu na Mukačevskej ulici. Udalosť, ktorá natrvalo poznačila mikulášske ráno mesta Prešov. Udalosť, ktorá nás zobudila svetlom poznania, aký krehký dokáže byť život a ako sa môže v jednej sekunde zmeniť. Udalosť, ktorá nám pripomenula, že advent nášho života, postavenia sa pred Pána života a smrti, môže prísť ako zlodej v noci, vo chvíli, kedy sa ani nenazdáme.
Advent ako Bohom darovaný budíček, aby nás prebudil zo sna, z vnútorného sebaklamu a oznámil nám veľkú adventnú zvesť, že s príchodom Pána Ježiša Krista, Boha na zem, že s príchodom Svetla noc pokročila a deň sa priblížil. Áno, mikulášske adventné ráno dalo do pohybu v našich rodinách mnoho vecí a udalostí. Advent ako Božie dianie, ako čas, kedy sa s nami niečo deje, je vyjadrený práve v týchto slovách: „… noc pokročila, deň sa priblížil…“ Aká noc pokročila a aký deň alebo svetlo dňa sa priblížilo?
Tohto roku sa celá planéta ponorila do tmy neistoty a strachu. Tma pandémie rozprestrela svoje krídla nad mnohými rodinami a jej moc zasiahla do našich životov. Všetci si prajeme uzrieť aj v týchto časoch nové ráno, do ktorého sa budeme môcť zobudiť bez súčasných obmedzení.
No Božie slovo definuje tmu ako priestor bez Boha, ako život, kde je človek sám sebe bohom, kde ľudia nehľadia na iných, len sami na seba, kde klamstvo a pretvárka, kde zrada a nenávisť, kde polopravdy a lži sú prekážkami, o ktoré sa potkýname a padáme, zraňujeme sa vo vzťahoch a nevidíme lepšiu budúcnosť. Tma je však aj v ľudskom vnútri, ktoré zíva prázdnotou, bolesťou a beznádejou pri strate blízkych. Práve v tomto je posolstvo 2. adventnej nedele – Božieho budíčka, Božieho adventu – odkazu vysoko aktuálne. S Kristom vstúpilo do tmy sveta svetlo. Skutočnosť, ktorá mnohé veci mení. Bez svetla by na svete nebolo života, nebolo by tu premeny – fotosyntézy, ktorá prebieha v rastlinách a tie zase prinášajú životodarný kyslík. Bez svetla nieto ani duchovnej premeny, ktorá prináša skutky dobra a lásky. Svetlo nedokážeme vidieť, ani Boha nevidíme, vidíme len veci, ľudí vo svetle. Vidieť svoj život, veci a blížnych v Božom svetle – to je adventná výzva 2. adventnej nedele.
Tak čo to prakticky znamená, že noc pokročila, deň sa priblížil?
- nadišiel čas prebudiť sa zo sna
Advent ako Boží budíček nás prebúdza k novej aktivite, k vstávaniu. Keď človek spí, nehýbe sa, jediným znakom života je skutočnosť, že dýcha. Spánok je pre naše telo nevyhnutný, ale v určitých prípadoch, napr. priotrávaním sa jedovatými plynmi, môže spôsobiť rýchlu smrť. Advent nás vyzýva: Je čas prebudiť sa! Z klamnej sebaistoty, že si život vieme zariadiť aj sami, že sa dá fungovať aj bez Boha, bez pravidiel a hodnôt, ktoré dávajú životu zmysel.
Je čas prebudiť sa v našich rodinách a manželstvách, ktoré zaspali spánkom duchovnej alebo vzťahovej smrti. Mnohí snívajú sen o naplnenom manželstve, ale nie sú ochotní prebudiť sa a pochopiť, že jedine cez Kristov príklad lásky, obetovania sa, pokornej služby sa rodí aj v manželstve niečo Božie. Je čas prebudiť sa v cirkvi a nanovo si uvedomiť, v čom je naše poslanie v dnešnom svete. Mnohí snívame o novej podobe služby cirkvi medzi mladou, strednou aj starnúcou generáciou, ale nie sme ochotní prebudiť sa ku konkrétnej službe, kde tu bude cirkev pre iných.
Je čas prebudiť sa a začať brať Boha vážne – to je aktuálna výzva adventu. Advent je totiž veľmi príhodná chvíľa, lebo záchrana v Kristovi je na dosah. Pán Boh túži prebúdzať v nás novú a živú vieru, chce v nás prebúdzať novú dôveru, že to, čo robíme v Jeho svetle, má vždy zmysel. Nezaspime spánkom ľahostajnosti voči vlastnému duchovnému životu, voči blížnym, ani voči vlastnému spoločenstvu cirkvi. Najmä však nebuďme ľahostajní ku prichádzajúcemu Kristovi, ktorý je svetlom nielen adventu, ktorý porazil nielen tmu beznádeje a smrti, ale svetlom vzkriesenia rozjasnil nový večný svet. Ľahostajnosť je počiatkom stagnácie a stagnácia je v duchovnom živote rozkladom. Ako veriaci žijeme vo svetle poznania prichádzajúceho Pána. Prichádza, aby nás prebudil k novému životu, ale aj k novému svetu. No prebudiť sa nestačí. Tak ako ráno vstaneme a prvé, čo spravíme je, že sa oblečieme, tak aj apoštol Pavol radí:
- odložme skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla
Kristove svetlo lásky mení deti tmy na deti svetla. V tomto svetle dokážu vidieť špinu. Advent je Božím budíčkom, aby sme videli v pravde, čím sa zaodievame, v čom vidíme hodnotu života a do čoho zaodievame svojich blízkych. Obliecť sa do „výzbroje svetla“ je možné iba vtedy, keď starú výzbroj vyzlečieme. Preto Pavol vyzýva, aby sme odložili staré oblečenie = skutky tmy. Toto vyzliekanie sa deje cez pokánie, cez premenu mysle a srdca. Cez oznanie našej omylnosti a Božej dobroty. Nech je pre nás advent aj vnútorným budíčkom, kedy odložíme starý spôsob života a príležitosťou prijať zbielené rúcho z Kristových rúk. Nech je výzvou nielen prijať odpustenie, ale ním aj zaodievať blízkych.
c) „… ako vo dne slušne choďme, nie v hodovaní a opilstve, nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti. …“ (v. 13) Adventný budíček nám pripomína, že vo svetle sme videní – Božím okom, okom našich detí, sveta okolo nás. Boh aj naše okolie hodnotí naše správanie aj konanie. Ak máme pocit, že ste sledovaní, zvykneme sa správať slušne, a platí to väčšinou pri deťoch. Keď si myslia, že ich nikto nevidí, že je okolo nich tma, majú chuť urobiť aj zakázané veci. Za všetko sa raz budeme zodpovedať pre Božím okom, ktorému nič neunikne. Sme videní, bratia a sestry, nech nás toto poznanie vedie k zodpovednému životu.
Adventná doba je časom, ktorý nás chce obohatiť. Izaiáš hovorí, že to, čo nám prináša, sa nedá kúpiť ani vlastniť. Nech po prebudení adventným budíčkom sa aj v našom živote začne niečo nové diať. Oblečme sa do výzbroje svetla a choďme, žime, správajme sa ako deti svetla, ktoré očakávajú svojho Pána. Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus, aj svetlo nového rána večného života. Amen!
Mgr. Peter Mihoč (biskup VD ECAV na Slovensku)
(Kázeň odznela na televíznych Službách Božích 6. 12. 2020 v Chráme sv. Trojice v Prešove)
