Author: Marek Cingeľ

Dňa 24. novembra 2020  vo veku 80 rokov zomrel spolubrat v duchovnej službe, evanjelický farár Mgr. Michal Masár. Pohrebná rozlúčka so zosnulým sa uskutoční v piatok 27. novembra 2020 v slovenskom evanjelickom kostole Petra a Pavla v Modre. Za ECAV na Slovensku sa rozlúči brat biskup ZD ECAV na Slovensku Mgr. Ján Hroboň.

Michal Masár sa narodil 1. októbra 1940 rodičom Adamovi Masárovi a Márii, rodenej Masarykovej ako jedno z piatich detí, troch synov a dvoch dcér. Po úmrtí jedného z bratov zostali štyria súrodenci. Vyrastal v roľníckej rodine v obci Hrádok, fílii cirkevného zboru Nové Mesto nad Váhom. Rodičia ho viedli k tomu, aby si vážil prácu a zároveň učili ho aj evanjelickej zbožnosti. Medzi dôležité momenty života tak patrila aj pravidelná účasť na Službách Božích v modlitebni. 

Pre štúdium teológie ho inšpirovali stretnutia a rozhovory s bratom farárom Igorom Kiššom. Počas štúdia teológie sa v období, keď bola teologická fakulta v Modre, zoznámil so svojou budúcou manželkou. Dôležitou skúsenosťou pre jeho službu boli chvíle, kedy absolvoval duchovnú prax, a to vo viacerých cirkevných zboroch našej cirkvi. Po ukončení teologického štúdia ako kaplán pôsobil v Nových Zámkoch.  V roku 1961 uzavrel manželstvo s Vierou, rodenou Janovskou. V manželstve sa narodili tri deti.

Po odslúžení povinnej vojenskej služby pokračoval v duchovnej službe v cirkevnom zbore Diakovce-Tešdíkovo-Šaľa, kde pôsobil v rokoch 1964 až 1970. V roku 1970 bol zvolený za zborového farára v cirkevnom zbore Moravské Lieskové. V tomto cirkevnom zbore slúžil 38 rokov. V rokoch 1972 – 1975 v cirkevnom zbore organizoval spolu s cirkevníkmi generálnu prestavbu interiéru kostola. V rokoch 2000-2006 prevzal na seba službu seniora Považského seniorátu.

Do Modry sa spolu s manželkou presťahoval v roku 2016. Na konci svojho života sa tak vrátil na miesto, kde začala jeho príprava na duchovnú službu; a do mesta, kde spoznal milovanú manželku Vierku, s ktorou prežil 59 rokov spoločného života.  Z Božej milosti mu bolo dopriate prežiť 80 rokov a 55 dní . Text životopisu a odobierky, ktoré si sám pripravil, ukončil vyznaním o nádeji na Božiu milosť:  „Blahoslavení sú všetci, ktorí v Pánu umierajú“. V tejto nádeji sa s ním chceme rozlúčiť a vložiť ho späť do Božieho náručia.

Mgr. Eva Oslíková (námestná farárka v Modre)

Začínajúca prešovská indie kapela Alltide vydáva druhý vlastný singel „Unikám“ spolu s klipom a priťahuje pozornosť súčasnej slovenskej hudobnej scény.

Alltide sú traja kamaráti z Prešova a okolia, ktorí spolu začali tvoriť hudbu približne pred rokom a pol: Šimon Brehuv (gitara, klavír, spev), Jakub Cingeľ (drums, pady) a Tobiáš Cingeľ (spev, husle). Ku vzniku Alltide ich inšpiroval silný spoločný hudobný zážitok, koncert Ólafura Arnaldsa. Po ňom prišlo spoločne strávené leto, hranie so zvukmi a ideami. Výsledkom boli dva covery. Napriek slabej kvalite, požičiavaniu techniky či nahrávaniu v ich izbách nadšenie z tvorby rástlo. Po pol roku vydali prvý vlastný singel „Vlnám“. Všetku hudbu si píšu, produkujú a vydávajú sami.

Koncom októbra vyšiel ich druhý singel s názvom „Unikám“ aj s klipom. Hudobne je na ňom  vidieť vývoj produkčnej kvality, zároveň však zachovanie si atmosferického a minimalistického indie štýlu, postaveného na akustických nástrojoch so štipkou elektroniky. Celý podtón singlu tomu taktiež dodáva minimalisticky ladený klip.

„Text odzrkadľuje to, čo každý z nás nejakým spôsobom v živote zažil a pokazil. Ukazuje koľko sa toho dá pokaziť už len samotnými slovami. Niekde hlboko nám uniká pointa zmyslu života a lásky. Ak nám unikne pointa, unikne nám niečo skutočné, čo môže náš život pretvoriť na naplnený život.“ (Tobiáš)

Pieseň „Unikám“ vznikla na prelome júla a augusta v novej skúšobni v centre Prešova (v priestoroch Starého kolégia – Biskupského úradu Východného dištriktu ECAV na Slovensku), ktorú v priebehu leta zrekonštruovali a v ktorej odvtedy tvoria. Za prvotnou ideou melódie nasledoval spoločne napísaný text a niekoľko týždňov hrania sa s celkovým zvukom. „Pôvodná verzia znela veľmi odlišne, s Tobiášovým spevom namiesto Šimonovým a klavírom namiesto gitary ako nosným nástrojom.“ (Jakub) Všetci traja členovia kapely sa popri hudbe venujú aj iným umeleckým smerom, preto si – rovnako ako doteraz vždy – vytvorili vlastný návrh na cover a svojpomocne nahrali aj klip.

Singel sa ujal na slovenskej scéne s tisíckami prehratí v priebehu prvých týždňov a bol tiež zaradený do editoriál playlistu Spotify „Spektrum“. Alltide tak prekračuje doterajšie hranice známosti a dostáva sa k stále novému publiku.

Kapela má v pláne vydať pred Vianocami ďalší singel z pripravovaného debutového EP. Okrem novej hudby sa môžu všetci nadšenci tešiť na zaujímavé a nápadité novinky. Rovnako ako celá hudobná scéna, aj Alltide verí v skorý návrat na pódia, ktorý bude v ich prípade premiérou vďaka vlastnej tvorbe.

Odkazy:

Facebook: https://www.facebook.com/alltideband Instagram: https://www.instagram.com/alltide__/

Odišla posledná diakonisa

V stredu 18. novembra 2020 sa evanjelická verejnosť na Vrbickom cintoríne v L. Mikuláši rozlúčila s poslednou diakonisou – Vierou Faškovou. Ako 101-ročná podľahla následkom ochorenia Covid-19. S jej odchodom do večnosti sa končí aj kapitola služby diakonís v prostredí evanjelickej cirkvi, ktorú zlikvidoval komunistický režim. Na poslednej rozlúčke, za účasti duchovných Liptovsko-oravského seniorátu, kázal Peter Mihoč, biskup Východného dištriktu.

………………………………………………………………………………………………………………………………………………

Suspírium:

Tvoja služobníčka, ó Bože, kráča ku večnosti,

po skočení bojov, tých z Tvojej milosti.

Keďže slúžila Tebe, nech kniha jej života,

zanechá stopu večného života!

Amen!

Text – Skutky apoštolov 9,36 – 42:

„Bola však v Joppe učeníčka menom Tabita, čo v preklade znamená Srnka. A bola bohatá na dobré skutky a dávala štedré almužny. I stalo sa v tie dni, že ochorela a umrela. Umyli ju a položili vo vrchnej dvorane. A keďže Lyda bola blízko Joppy, učeníci, keď počuli, že je Peter tam, poslali k nemu dvoch mužov a prosili ho: Neťažkaj si prísť k nám. A Peter vstal a šiel s nimi. Ako prišiel, voviedli ho do vrchnej dvorany. Tu ho obstúpili všetky vdovy a nariekali, ukazujúc sukne a plášte, čo im urobila Srnka, kým bola s nimi. Peter poslal všetkých von, padol na kolená, modlil sa a – obrátený k (mŕtvemu) telu – povedal: Tabita, vstaň! I otvorila oči, a keď videla Petra, posadila sa. Peter jej podal ruku, zodvihol ju, potom zavolal svätých a vdovy, a postavil ju pred nich živú. To sa roznieslo po celej Joppe a mnohé uverili v Pána.“

Milá  zarmútená rodina, bratia a sestry!

     Stretli sme sa pri smutnej, no zároveň vzácnej príležitosti. Spomedzi vašej rodiny aj rodiny cirkevného zboru v Liptovskom Mikuláši odišiel vzácny človek – bytosť, ktorá svojou veľkou pokorou, láskavosťou, obetavou službou písala vzácne dejiny diakonického života v prostredí evanjelickej cirkvi. S odchodom zosnulej sestry Vierky Faškovej sa uzatvára jedna veľká kapitola diakonickej práce – služba diakonís. Oficiálne bola pod vplyvom komunistických opatrení zrušená už v roku 1955, no predsa neoficiálne žila aj ďalej – v praktickej službe tých sestier, ktoré boli do tejto služby cirkvou riadne povolané a vysvätené. Bolo to obdobie bohaté na skutky milosrdenstva, na všímavosť a empatiu voči núdzi a chudobe. Obdobie, kedy cirkev vstupovala veľmi konkrétne s praktickou pomocou do života rodín a ľudských osudov. Obdobie, kedy viera nebola len presvedčenie, ale osobné vyznanie zhmotnené do starostlivosti o bezbranných, chorých, núdznych. Takéto svedectvo zanecháva nezmazateľnú stopu – pečať v srdciach a tvárach tých, ktorých zasiahli rôzne formy utrpenia. Takáto služba je obrazom vzácnych kresťanských osobností, za ktoré aj dnes máme byť Bohu vďační. Máme sa ich spôsobom života nechať motivovať ku skutkom lásky. Osobnosťou sa človek totiž nerodí, ale sa ňou stáva.

Pri poslednej rozlúčke a pohľade na bohatý život zosnulej diakonisy Vierky by som rád položil dôležitú otázku: Kedy a ako sa človek môže stať osobnosťou, ktorej odkaz medzi ľuďmi nielen dlhodobo rezonuje, ale aj prakticky ovplyvňuje ich životy? Z čoho sa rodia osobnosti, ktoré sú skutočne bohaté? Na aké osobnosti sa pamätá a ktoré nezanikajú bez vplyvu v rieke času?        

Vyššie uvedený biblický text hovorí, že bohatými osobnosťami sa stávame vo chvíli:

1. ak sme ochotní slúžiť všetkým, bez rozdielu vyznania, či náboženskej príslušnosti

V texte zo Skutkov apoštolov nachádzame príbeh o vzácnej žene prvotnej cirkvi, ktorá ovplyvnila množstvo životov, najmä chudobných a vdov. Je predstavená dvomi menami: hebrejským Tabita  a gréckym Dorkas, čo v preklade znamená „laň, srnka“. Lukáš, pisateľ Skutkov apoštolov ju teda predstavuje židovskej aj pohanskej, helenskej komunite. Z toho môžeme vydedukovať, v akom prostredí táto vzácna žena pôsobila a najmä spoznať niečo z jej vnútorného sveta. Boh nie je prijímačom osôb, je Mu milý každý, v ktoromkoľvek národe, kto má pred Ním bázeň a koná spravodlivo. Práve Tabita bola ženou, ktorá prekročila národnostné, či konfesionálne hranice a pomáhala každému, kto sa ocitol v núdzi, chudobe, či osamelosti vdovského života.

     Kde sa naučila svojou službou prekračovať hranice národov, či náboženstiev? V biblickom texte sa pred jej menom nachádza ešte jedno podstatné slovo – bola učeníčkou.  Nepoznáme mená Tabitiných rodičov, nevieme presne, či bola slobodná alebo vydatá, vieme však veľa o jej životnom štýle, duchovnom smerovaní, o vzore, ktorý celý život nasledovala. Bola ženou, ktorá spoznala moc Kristovej lásky, pochopila, že Jeho cesta služby a obety je cestou Božej záchrany sveta. Služby až do krajnosti, až po obeť na kríži. V Kristovom kríži spoznala, že hodnota človeka nespočíva v tom, čo vlastní, čo má, ale v tom, čo je schopný obetovať pre druhých, čo rozdá. Pri Kristovi spoznala skutočnú hodnotu života. Pochopila, komu patrí a že v Kristovi je Božím dieťaťom. Z učeníctva sa zrodila diakonisa prvotnej cirkvi.

Lebo viera vždy vedie k službe, má otvorené oči pre iných a  srdce pre ich potreby. Takto sa Tabita stala osobnosťou prvotnej cirkvi, o ktorej sa hovorí dodnes a na ktorú sa nezabudlo. Aj sestra Vierka Fašková si prešla svojou cestou učeníctva. Roky strávené v školských laviciach neboli jedinou školou života. Získané vzdelanie v oblasti diakonickej práce, učiteľskej praxe nebolo jediným predpokladom jej vernej služby. Na pozadí všetkého bol jej vnútorný svet, v ktorom stretla Krista. Roky strávené v Kristovej škole učeníctva, hľadania pravých hodnôt, roky viery, ktorá bola podstatou toho, čoho sa nádejala, roky počúvania Jeho slova, roky nasledovania a prechádzania rôznymi skúškami, či ťažkými chvíľami života. Roky empatie, vcítenia sa do iných ľudí, roky vyučovania aj jej zverených ľudí – toto všetko pôsobilo jej vnútorné zrenie a takto sa stávala osobnosťou, ktorá poukazovala nie na seba, ale v pokore na Krista. Ten, ktorý prekročil všetky hranice národov, vyznaní a láska k ľudskej biede Ho priviedla do tohto sveta, aby sa stal pomocou, aj cestou záchrany – ju motivovala k podobnému prekračovaniu hraníc. Ľudská bieda ju viedla k pomoci a často aj k záchrane životov. Kristus ju obohatil pokladom uloženým v nebi, preto sa stala bohatou osobnosťou.

Ako je to s nami? Ako vyzerajú školské lavice nášho života? Koho nasledujeme, od koho sa učíme? Komu dôverujeme a v čo veríme? Dokážeme prekračovať hranice spoločenských, náboženských či iných rozdielov, ak vidíme ľudskú biedu? Iba tí, ktorí budujú mosty nezištnou pomocou a obetavou láskou, sa stávajú osobnosťami dneška. Nech nás k tomu inšpiruje aj príklad zosnulej diakonisy Vierky Faškovej.    

Bohatými osobnosťami sa stávame vo chvíli:

• ak nežijeme pre seba, ale pre iných

Tabita sa vzácnou kresťanskou osobnosťou v Joppe (dnešná Jaffa) nestala tým, čo mala, ale tým, čo dala. Osobnosť nezrodia peniaze ani spoločenské postavenie. V biblickom texte čítame, že bola „bohatá na dobré skutky a dávala štedré almužny“. Vlastnoručne šila sukne a plášte. Svojmu okoliu rozdávala niečo zo seba, z darov svojho obdarovania. To ju urobilo medzi veriacimi známou a vzácnou. Skutkami lásky sa zapísala do sŕdc mnohých veriacich. Na tých, ktorí svoje obdarovania postavia do služby spoločenstva, sa nezabúda. Veľkými nás nerobí to, čo máme, ale to, čo sme boli ochotní dať. Táto skutočnosť platila nielen v biblických dobách, ale platí aj dnes.

Túto pravdu sme mohli vnímať aj v živote zosnulej spolusestry Vierky. Služba, v ktorej verne stála, ju vnútorne obohacovala. Zacitujem z jej vyznania, ktoré zrkadlí skutočnosť, v čom všetkom bola ona vlastnou službou obohatená, koľko radosti i starostí jej prinášala: „Neviem to ani dostatočne vyjadriť, čo to bol za krásny pocit, pomôcť v zbore trpiacim blížnym. Keď nemohúcim starenkám a starcom som mohla poslúžiť, nakúpiť, poriadiť a prečítať z Písma Svätého. Keď v práci v Záhradke Pánovej mohla som rozprávať o Pánovi Ježišovi a Jeho láske. Rodičia mohli spokojne pracovať, lebo vedeli, že sú ich deti pod dobrým dozorom. Koľko radosti som prežila, vidiac žiariace očká detí pri rozprávaní o pravdivých príbehoch z Biblie. Počas práce v sirotinci som sa snažila nahradiť aspoň čiastočne opusteným, osirelým deťom matku, brata, sestru. Ani práca v nemocnici nebola ľahká. Väčšinou som pracovala pri deťoch. Choré dieťa veľmi ťažko nesie odlúčenie od matky. Nejedno dieťatko mi zaspávalo držiac ma za ruku. Veľmi ťažko som znášala bdenie pri vážnych stavoch, alebo sprevádzanie detí na poslednej ceste. Rôznorodá a bohatá je práca diakonisy, vyžaduje veľa obete, lásky, nadšenia a najmä viery v pomoc Všemohúceho.“

 Milosrdenstvo, skutky lásky a nezištnej pomoci, obohacujú nielen tých, ktorým ich prejavujeme, ale aj nás samých. Sú živým svedectvom o našej ceste viery so Všemohúcim. Sú spečatením nášho vyznania a prejavom vďačnosti za nebeský poklad, ktorý pripravuje Pán tým, ktorí v Neho uverili. Sú tehličkami pomoci, dôležitým stavebným materiálom v mnohých zrútených životoch plných beznádeje. Cirkev, ktorá stratí vedomie, že tu má byť pre iných, stráca životné poslanie. Za všetky skutky lásky a pomoci vzdajme chválu a vďačnosť Všemohúcemu, ktorý verne stál pri službe zosnulej Vierky Faškovej. A nech je rozlúčka s ňou presiaknutá nielen smútkom, ale aj povzbudením k podobným skutkom lásky a pomoci núdznym. Lebo to je Bohom darovaná cesta, ako sa môžeme stať vnútorne bohatými ľuďmi. Nech spomienky na život so zosnulou sú perlami, ktorými ozdobíme svoje životy vo vedomí, že to, čo bolo vzácne na jej živote, bude ozdobným diadémom aj pre vás.

Bohatými osobnosťami sa stávame vo chvíli:

• ak nám nebude zaťažko vstupovať do smútku a núdze iných

 Biblický text hovorí, že pri rozlúčke s Tabitou nechýbal nárek. Slzy sa intenzívne tisli do očí, keď si uvedomovali, že tú, ktorú majú radi, navždy stratili. Tá, ktorú milovali, odišla. S jej odchodom akoby skončila jedna dôležitá etapa v Joppe. Človeka, ktorý stál v ťažkých časoch pri núdznych, pohltila moc smrti. Je tu možný nový začiatok? Skončí s jej odchodom aj všetka požehnaná služba, ktorej svedectvom sú plášte a sukne v rukách pozostalých? Ostáva len plač a smútok? Je východiskom len sa akosi zmieriť so stratou, alebo je ešte možný nový začiatok? Známy básnik T. S. Eliot napísal: V mojom konci je môj počiatok.

 Nelúčime sa len s Vierkou Faškovou, ale v prostredí cirkvi zároveň aj s určitým spôsobom diakonickej práce diakonís, ktorej poslednou reprezentantkou bola práve ona. Jediným svedectvom o tejto forme služby ostávajú požehnané spomienky, záznamy, či miesta posledného odpočinku mikulášskych diakonís na Vrbickom cintoríne. Odchod vernej služobníčky môže byť koncom určitej etapy služby v cirkvi, no zároveň  začiatkom niečoho nového. Len je k tomu dôležitá jedna výzva, o ktorej hovorí biblický text: „… nech ti nie je zaťažko prísť.“ Peter oslovený situáciou v Joppe sa rozhodne vstúpiť do smútku, do núdze, do biedy iných ľudí. Nie je mu zaťažko podstúpiť túto cestu. V koľkých situáciách nebolo zaťažko prísť ani sestre Vierke, aby sa svojou prítomnosťou stala účastná biedy iných. Ak túžime po novom začiatku diakonickej práce v evanjelickej cirkvi, nemôže nám byť zaťažko vstupovať tam, kde je núdza, kde je potreba pomoci, kde iní ostávajú v beznádeji, sklamaní, či smútku. Ak nám to nebude zaťažko, tak mám nádej v nové začiatky požehnanej diakonickej služby aj v ECAV. Za mnohých ľudí plných odhodlania, odvahy a milosrdenstva som i dnes vďačný. Zvlášť za diakonickú službu, ktorá nadväzuje na službu diakonís na pôde mikulášskeho cirkevného zboru. Rozlúčka s poslednou diakonisou je pre nás veľkou výzvou, aby nám nebolo zaťažko hľadať možnosti obnovenia služby diakonís v ECAV, či inej formy diakonickej služby pre všetkých, veriacich aj neveriacich. Aby v jednom konci bol náš nový začiatok. Lebo cirkev sa stane bohatou, ak v nej ožije Vzkriesený Pán cez novú službu.   

Zázrak vzkriesenia

Biblický text  hovorí, že apoštol Peter vzkriesil Tabitu a postavil ju pred nich živú. Úžasná vec. Aj keď by sme si takýto zázrak priali pri každom pohrebe – aby nám Božia moc vrátila milovanú osobu – predsa však toto nebolo zmyslom vzkriesenia Tabity. Peter chce veriacich utvrdiť vo viere, že vzkriesenie je možné, a že smrť nemá posledné slovo. To je skutočnosť, na ktorú nesmú nikdy zabudnúť. Ide o vzkriesenie nového života v cirkvi cez novú službu, veď posledným veľkým prianím sestry Vierky bolo dožiť sa vybudovania Domova bielych hláv v Liptovskom Mikuláši, aby v ňom pracovali opatrovateľky a pracovníci s láskavým srdcom a preniknutí Božím Duchom. Vzkriesenie nám dáva budúcnosť a nádej.  Preto chcem túto nádej zdôrazniť aj na tomto pohrebe. Je potrebná pre každého z nás, a zvlášť pre zarmútenú rodinu. Aj keď nemám moc ako apoštol Peter, chcem poukázať na Kristovu moc. V zmysle Jeho zasľúbenia chcem postaviť zosnulú pred vás živú. Prajem si, aby sme videli jej odchod cez Kristov prázdny hrob. Veď odišla v krásnej požehnanej starobe, prekročila rôzne životné medzníky. Odišla v čase sklonku cirkevného roka, ktorý nám pripomína nebeskú vlasť, cieľ i zmysel ľudského bytia. Miesto, kde sa stávame bohatými. Tí, ktorí žili vo viere, s vierou a cez vieru v Krista, majú zasľúbenie večného života, ktorý bude mať podobu „Boh-a-ty“. Lebo tak ako zaznelo: Tabita vstaň!, zaznie: Viera vstaň! Nech s ňou povstane aj naša viera. Amen

Peter Mihoč (biskup Východného dištriktu ECAV na Slovensku)

Vážené cirkevné zbory, zborové presbyterstvá, duchovní v službe, bratia a sestry!

Dňa 13. novembra 2020 bola vo Vestníku vlády, ročník 30, čiastka 16, zverejnená pod č. 24 Vyhláška Úradu verejného zdravotníctva, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok a hromadných podujatí, účinná od 16. novembra 2020.„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 vydáva podľa § 59b zákona túto vyhlášku, ktorou nariaďuje podľa § 48 ods. 4 písm. a), d), e), r), w), x), y) a z) zákona tieto opatrenia pri ohrození verejného zdravia.“

Pre podmienky cirkvi je dôležitý jej §4, odst. 4, kde je uvedené nasledovné usmernenie, týkajúce sa bohoslužieb: „Podľa § 48 ods. 4 písm. d), r), w) a y) zákona sa pre výkon hromadných podujatí podľa § 4 ods. 2 písm. b) ustanovujú nasledovné opatrenia:

a) vstup a pobyt v kostole alebo v obdobných priestoroch slúžiacich na výkon obradov umožniť len s prekrytými hornými dýchacími cestami rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou,

b) pri vchode do kostola alebo do príslušných priestorov aplikovať dezinfekciu na ruky alebo poskytnúť jednorazové rukavice,

c) dodržiavať vzdialenosť 2 metre medzi osobami; to neplatí na prípady u ktorých to vzhľadom na povahu obradu nie je možné,

d) s výnimkou bohoslužieb s výlučne sediacimi veriacimi, počet účastníkov hromadného podujatia v interiérovom priestore v jednom okamihu nesmie prekročiť koncentráciu jedna osoba na 15 m2 ,

e) dodržiavať respiračnú etiketu,

f) z obradov vylúčiť osoby, ktoré majú nariadenú karanténu alebo akékoľvek príznaky respiračného infekčného ochorenia,

g) dezinfikovať použité predmety slúžiace účelom obradu,

h) pred rozdávaním svätého prijímania, posvätených chlebov, agapé si musí kňaz, či iná osoba zúčastňujúca sa tohto úkonu (ďalej len „rozdávajúci“) dezinfikovať ruky,

i) v prípade kontaktu rozdávajúceho s ústami veriaceho, si musí rozdávajúci zakaždým vydezinfikovať ruky,

j) zakazuje sa používať obrady pitia z jednej nádoby viac ako jednou osobou,

k) zakazuje sa podávanie rúk,

l) vykonávať častú dezinfekciu priestorov, hlavne dotykových plôch, kľučiek, podláh a predmetov,

m) bohoslužby možno vykonávať len výlučne so sediacimi veriacimi a to tak, že: 1. je zabezpečené sedenie v každom druhom rade, alebo 2. medzi obsadenými miestami ostane jedno miesto neobsadené, pričom sekvencia obsadenia miest musí v radoch alternovať.

Na základe zverejneného si Vám dovoľujeme predložiť toto vysvetlenie a odporučenie Zboru biskupov ECAV:

Spev počas bohoslužieb nie je zakázaný. Odporúčame piesne skrátiť podľa vlastného uváženia, alebo v nadväznosti na skrátenie liturgického poriadku znížiť ich počet. Týka sa to hlavne tých, ktorí budú mimoriadne robiť jedny či dvoje Služby Božie navyše.

Počet účastníkov bohoslužieb stanovuje bod m). Je možné vybrať si jeden z dvoch spomenutých spôsobov sedenia. To znamená sedenie v každom druhom rade s tým, že vedľa seba bez odstupov môžu sedieť iba najbližší príbuzní, alebo šachovnicové sedenie, kde budú obsadené všetky rady spôsobom, aby priamo v rade pred a za daným človekom nesedel nik. Konkrétne detaily prosíme odsledujte a s ohľaduplnosťou riešte sami na mieste.

Usmernenie pre vnútromisijné aktivity a stretanie menších spoločenstiev je stále obmedzené počtom 6 účastníkov. Samozrejme pri dodržaní všetkých ostatných hygienických opatrení, ako R – O – R a dezinfekcia priestorov.

Podmienka z bodu d), teda jednej osoby na 15 m2, sa týka krstov, sobášov a pohrebov. Nie sú to teda bohoslužby, ale hromadné podujatie v interiéri. Podmienka sa netýka krstov, ktoré sú vykonávané v rámci Služieb Božích. Samozrejme, musia byť dodržané všetky ostatné hygienické opatrenia, ako R – O – R a dezinfekcia priestorov.

Usmernenia pre prisluhovanie Večere Pánovej stanovuje bod h). Pre naše podmienky z neho vyplýva, že Večeru Pánovu slávime rozdávaním chleba na ruku a prisluhovaním vína z malých pohárikov. Prosíme duchovných a zborové presbyterstvá, aby takýto spôsob prisluhovania dobre organizačne premysleli vo svojich podmienkach, pripravili, informovali o podrobnostiach prisluhovania Večere Pánovej prijímajúcich a delegovali potrebný počet pomocníkov svojim duchovným, aby prisluhovanie Večere Pánovej prebehlo dôstojne a plynulo.

Besiedky a konfirmačné prípravy, kde dochádza k miešaniu detí a mladistvých, odporúčame zatiaľ ponechať v ONLINE priestore.

Prosíme Vás, buďme pri dodržiavaní týchto opatrení a usmernení disciplinovaní. Počínajme si zodpovedne, vyzývajme k ohľaduplnosti, vyhýbajme sa zbytočným rizikám. Buďme múdri a samostatní, keď treba prísť v rámci možného s riešením nejakej problematickej miestnej situácie. Nech sú naše bohoslužobné miesta miestami nádeje a povzbudenia v ťažkých časoch. Nech nenesú na sebe osočenia z nezodpovednosti a riskovania.

„Sám Pán pokoja daj vám stály pokoj vo všetkom. Pán so všetkými vami!“ (2. Tes. 3, 16)

Vaši v Pánovi,

Zbor biskupov ECAV

Milí bratia a sestry,

včera sme prežívali deň vzácneho pripomenutia si hodnoty slobody, aj tej náboženskej. Chcem Vás pozdraviť slovami apoštola Pavla do Korintu: „Všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje. Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje, ale čo prospeje inému… a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu! Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani cirkvi Božej, ako sa aj ja všetkým chcem páčiť vo všetkom a nehľadám svoj prospech, ale prospech mnohých, aby boli spasení.“

Dnes sa v mnohých ústach skloňuje slovo sloboda. Hodnota, ktorou nás Stvoriteľ postavil na vrchol stvorenia, ktorou nás zaviazal k zodpovednému šafáreniu a ktorá patrí medzi základné životné podmienky ľudského života. Bez slobody nemožno prežívať plnohodnotný život. Život v slobode je základnou podmienkou pre zdravý vývoj spoločnosti aj jednotlivcov. Preto sme dnes vďační Bohu za tento dar, aj za tých, ktorí svojimi postojmi života zápasili o jej získanie aj za cenu najvyšších obetí. V tomto čase pandémie, kde sme mnohí citliví na rôzne obmedzenia a opatrenia, kde mnohí slobodu prejavu zneužívajú na rôzne populistické zápasy hraničiace s extrémistickými skupinami je dôležité nanovo zadefinovať tento pojem v duchu Písma. Nakoľko sloboda nie je svojvôľa, kde si každý môže robiť čo chce ako chce, bez zodpovednosti pred Bohom aj za ľudí. Takéto konanie destabilizuje život každého spoločenstva. Sloboda jednej skupiny nemá byť predmetom pohoršenia iných. Sloboda jednotlivca končí tam, kde začína prospech ostatných. Ak sa sloboda má stať skutočným darom musí sa riadiť určitými princípmi lásky, ktorých cieľom je prospech spoločenstva, ktorého sme súčasťou. Lebo aj keď všetko je dovolené, nie všetko buduje, nie všetko je prospešné. Prajem si, aby ako spoločenstvo cirkvi sme dokázali aj v týchto náročných časoch určitých obmedzení slobody hľadať prospech ostatných. Aby hodnota slobody bola vždy spojená so zodpovednosťou pred Bohom za iných. Aby v čomkoľvek, čo konáme sa aj skrze naše slová, postoje vyjavila Božia sláva, ktorá v Kristovi hľadala a neustále hľadá náš prospech. Preto Vás prosím, aby ste aj v týchto časoch hľadali, čo je prospešné iným, čo buduje, čo prináša pravdu a nie pohoršenie.

Určite ste v médiách zachytili správu o uvoľnení opatrení a umožnení organizovať bohoslužby od 22.11.2020 s možnosťou obsadenia 50% kapacity chrámov. Dnes sa objavili konkrétne inštrukcie v podobe vyhlášky vlády SR k novozniknutej situácie, kde sú definované konkrétne pravidlá organizácie bohoslužieb:https://korona.gov.sk/…/upl…/2020/11/ciastka_16_2020.pdf

(4) Podľa § 48 ods. 4 písm. d), r), w) a y) zákona sa pre výkon hromadných podujatí podľa § 4 ods. 2 písm. b) ustanovujú nasledovné opatrenia:

a) vstup a pobyt v kostole alebo v obdobných priestoroch slúžiacich na výkon obradov umožniť len s prekrytými hornými dýchacími cestami rúškom, respirátorom bez výdychového ventilu, šálom alebo šatkou,

b) pri vchode do kostola alebo do príslušných priestorov aplikovať dezinfekciu na ruky alebo poskytnúť jednorazové rukavice,

c) dodržiavať vzdialenosť 2 metre medzi osobami; to neplatí na prípady u ktorých to vzhľadom na povahu obradu nie je možné,

d) s výnimkou bohoslužieb s výlučne sediacimi veriacimi, počet účastníkov hromadného podujatia v interiérovom priestore v jednom okamihu nesmie prekročiť koncentráciu jedna osoba na 15 m2 ,

e) dodržiavať respiračnú etiketu,

f) z obradov vylúčiť osoby, ktoré majú nariadenú karanténu alebo akékoľvek príznaky respiračného infekčného ochorenia,

g) dezinfikovať použité predmety slúžiace účelom obradu,

h) pred rozdávaním svätého prijímania, posvätených chlebov, agapé si musí kňaz, či iná osoba zúčastňujúca sa tohto úkonu (ďalej len „rozdávajúci“) dezinfikovať ruky,

i) v prípade kontaktu rozdávajúceho s ústami veriaceho, si musí rozdávajúci zakaždým vydezinfikovať ruky,

j) zakazuje sa používať obrady pitia z jednej nádoby viac ako jednou osobou,

k) zakazuje sa podávanie rúk,

l) v priestoroch, kde sa vykonávajú obrady odstrániť nádoby s vodou,

m) vykonávať častú dezinfekciu priestorov, hlavne dotykových plôch, kľučiek, podláh a predmetov,

n) bohoslužby možno vykonávať len s výlučne sediacimi veriacimi a to tak, že: 1. je zabezpečené sedenie v každom druhom rade, alebo 2. medzi obsadenými miestami ostane jedno miesto neobsadené, pričom sekvencia obsadenia miest musí v radoch alternovať.

Do pozornosti dávam zvlášť odsek d), z ktorého vyplýva, že 50% kapacita chrámu sa dotýka len sediacich ľudí v rámci bohoslužieb, pri všetkých ostatných hromadných podujatiach – myslí sa tu pravdepodobne na obrady (krst, sobáš, pohreb) je nutné zachovať pravidlo 1 osoba na 15m2.Taktiež dávam do zvláštnej pozornosti spôsob sedenia v chrámoch – sú dve možnosti – sedenie v každom druhom rade, alebo šachovnicové sedenie, kde budú obsadené všetky rady, spôsobom, aby priamo v rade pred a za daným človekom nesedel nik.

Prajem Vám v Božej ochrane prežitý zvyšok cirkevného roka, aby nádej večnosti dvíhala naše oči k cieľu – k večnosti. A nech vstup do nového Adventu je vstupom do nového očakávania prichádzajúceho Pána, aby sme nezabudli v službe koho stojíme, ale vnútorným bdením cítili jeho prítomnosť a blízkosť.

S bratským pozdravom

Peter Mihoč (biskup VD ECAV)