Author: Marek Cingeľ

Keď vstupuje do života dvoch mladých ľudí malé dieťa, je to vždy veľká a radostná udalosť. Ak je chcené, potom je aj doba čakania na jeho príchod časom radosti a dokonalej prípravy. Ale stávajú sa aj prípady, kedy príchod dieťaťa do rodiny nespôsobuje radosť a naplnenie, ale skôr rozpaky, príťaž a nepríjemnosti. Dieťa totiž so sebou prináša do života veľa zmien – nový rozvrh aktivít počas dňa i noci, nové spánkové či vzťahové návyky, nové trávenie voľného času, novú zodpovednosť a nové povinnosti. A práve tieto zmeny sú niekedy príčinou, že sa dieťa necíti byť prijaté, je nechcené, zažíva vzťahový lockdown.

Vianoce sú odkazom sveta, ktorý presahuje našu realitu: „Lebo dieťa sa nám narodilo, Syn nám bol daný,“ hovorí prorok Izaiáš. Neviditeľný svet Slova sa vteľuje, zhmotňuje do konkrétnej, viditeľnej podoby. „Slovo sa stalo telom, aby prebývalo medzi nami,“ píše evanjelista Ján. Láska totiž nikdy nie je len slovo, ale vždy má viditeľnú podobu skutkov. Z nich – zo slov aj skutkov – sa buduje domov, ktorý vytvára prostredie bezpečia; zázemie, kde rastieme, dospievame a zrejeme.

Prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov

Počas Vianoc celý svet hľadá domov. Aj keď mnohé pandemické opatrenia obmedzujú vianočné rodinné stretnutia, predsa je hľadanie domova jedným z najväčších tajomstiev Vianoc. No Vianoce sú svedectvom aj o Bohu, ktorý si hľadá miesto vo svete. Hľadá domov a prijatie. Nevnucuje sa, túži byť chcenou súčasťou rodín, aj vnútorného sveta ľudí. Neprichádza, aby posudzoval, odsudzoval, moralizoval. Rodí sa, aby nás obohatil zmyslom bytia a poznaním, ktoré presahuje hranice pominuteľnosti.

Vianoce však poznajú aj inú podobu tvrdého lockdownu. V hostinci, útulku či nocľahárni„nebolo pre nich  miesta“ (L 2,7) alebo „do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali (J 1,11)“. Pocit neprijatia, vedomie, že nie som chcený, uzavretie sa pred inými ľuďmi – je prejavom vzťahového, a smerom k Bohu aj duchovného lockdownu.  

„Vlastní“ Ho neprijali. To je jedna z najsmutnejších viet celej Biblie. Kde sú príčiny neprijatia? Prečo práve prijatie hrá kľúčovú úlohu nielen v medziľudských vzťahoch, vo výchove, v manželstve, ale aj vo vzťahu k Bohu?

„Vlastní“ Ho neprijali. To je jedna z najsmutnejších viet celej Biblie.

Prijať sám seba, prijať iných takých, akí sú. Prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov. Narodili sme sa totiž ako ľudia, často sa však správame ako bohovia. No Vianoce nám pripomínajú, že Boh sa chce stať súčasťou sveta ľudí, aby sa v ňom zrodilo niečo Božie. A to len kvôli pravde, ktorú potrebujeme nanovo počuť: ako ľudia nie sme bohovia, ktorým patrí všetko a všetci. Nepoznáme pravdu o všetkom. Naše „ego“ nemá byť bohom, ktorému sa budú ostatní klaňať a s obľubou ho hladkať.

Vianoce sú o prijatí inej, Božej cesty. Ježiš na Pilátovu otázku: „Tak predsa si kráľ?“, odpovedal: „Ty hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.“

Možno tu je zakopané tajomstvo vianočného prijatia alebo neprijatia. Zmyslom Ježišovho narodenia a príchodu na svet je vydať svedectvo pravde. Pravde, ktorá je Božím zrkadlom a ktoré odhaľuje skutočný obraz o nás.

V dnešnej dobe mediálnej manipulácie, rôznych konšpirácií, poloprávd a lží, kde sa tieto nástroje používajú na dosiahnutie mocenských záujmov či vplyvu, je vianočné hľadanie pravdy bytostnou potrebou pre uzdravenie rodín, jednotlivcov, cirkví, aj spoločnosti. Dôveryhodnosť pravdy je vždy závislá od pôvodu zdroja informácií. Vianoce sú svedectvom o zdroji a pôvode pravdy. Boh prichádza a mocou lásky túto pravdu vyjavuje; zhmotňuje sa, aby slúžil a obetoval sa za iných.

Obetovať nie iných pre vlastné záujmy, ale obetovať seba pre pravdu, ktorá má moc zachrániť. Dnes, v čase pandémie, kedy je hľadanie pravdy syzifovská úloha, je nesmierne dôležité hľadať zdroj informácií. A najmä sledovať, či tí, ktorí ich posúvajú, sú schopní obetovať iných pre seba alebo seba pre iných.

Sociálne siete sú preplnené spochybňovaním vážnosti pandemickej situácie, bezpečnosti vakcinácie, údajnej zlej vlády, ktorá nezvláda neprehľadnú situáciu. Každý chce byť prorokom, ale bez nesenia zodpovednosti.

Dnešná doba však nepotrebuje viac chladnokrvných Herodesov, ktorí iným dávajú pociťovať, kto je tu kráľom, ktorí v snahe brániť svoje pozície a postavenie sa neboja ani manipulovať, ovládať, ani obetovať iných pre vlastné záujmy. Potrebuje vianočných ľudí, ktorí oslovení Božím konaním slúžia tajomstvu vianočnej lásky.

Boh zostupuje na zem. To je spôsob, ako sa rodí niečo Božie – zostupovať dole, empaticky sa skláňať k blízkym, vidieť svet, radosti aj problémy ich očami. Dnešná doba potrebuje ľudí, ktorí sa dennodenne obetujú pre iných. Ľudí stojacich v láske a pravde, možno v únave, ale s pomocou. Buďme zodpovední a vezmime ich svedectvo vážne.

Nedajme lockdown láske, pravde, pokoju

Vianoce sú teda o prijatí pravdy – pravdy o nás, o Bohu, o láske, ktorá zachraňuje, obetuje sa, skláňa sa do každého kúta sveta a ku každému ľudskému pokoleniu. Nájdeme jej miesto i v dnešnej dobe? Ak jej nedáme priestor pod našou strechou, ona si nájde miesto aj tam, kde sa nenazdáme. Ale ochudobníme sa o skutočné Vianoce.

„Jeho vlastní Ho neprijali.“ Jeruzalemskí znalci Písma, aj keď poznali zasľúbenia, mali množstvo informácií, predsa ho neprijali, neuverili, že pravda by mohla byť tak blízko. Skôr naopak, jeho príchod spôsobil zdesenie celého Jeruzalema, aj politických špičiek. Áno, ak sa pravda stáva zjavnou, niekedy prináša zdesenie. Skutočnosť, že bude odhalený náš svet v pravde, nás desí.

Počas posledných týždňov aj v našej spoločnosti odhalená pravda prinášala zdesenie tým, ktorí dlhé roky profitovali z klamstiev, nespútaných túžob a moci. Mnohí sa neváhali vydať cestou popravy pravdy, aby ju umlčali. Aj keď žijeme v modernej spoločnosti, určité praktiky tu ostávajú nemenné tisícročia.

Herodes bol kráľom, ktorý v snahe upevňovať moc, neváhal likvidovať každého, kto by mohol ohroziť jeho trón, nevynímajúc ani svojich najbližších. Nezastavil sa pred ničím a nikým. Poslal do vyhnanstva a neskôr zlikvidoval členov svojej rodiny – manželku Mariamnu, jej starého otca Hyrkána, a matku dal zavraždiť. Podobne neprežili potencionálni uchádzači o trón – jeho synovia. V tomto kontexte bolo vraždenie betlehemských detí len ďalšou epizódou kdesi na vidieku.

Túžba po moci, túžba byť „bohom“, túžba, aby sa svet točil okolo mňa, bola ničivou silou nielen kedysi v Jeruzaleme, ale často ju vnímame aj dnes. Jej dôsledkom možno nemusí byť rovno preliata krv a smrť, ale aj pocit neprijatia, vzťahové zranenia, bolesti. Koľko detí, či manželiek utieklo – alebo žije s myšlienkou na útek – pred tyranom, ktorý im spôsobuje telesné alebo duševné násilie? Koľkí i dnes (vo svete a dokonca aj v cirkvi), chcú, aby sa svet točil okolo nich? Idú hlava-nehlava len za svojím prospechom a neznesú, aby stratili svoje pozície.

Je ťažké, niekedy až bytostne nebezpečné žiť v záhrade „Narcisa“ – osobnosti, ktorá nemá dostatok sebavedomia, je závislá od mienky iných, ktorá dokáže byť krutá a pomstychtivá najmä voči tým, ktorí narušili, či spochybnili jeho „sebaobraz“. Obraz, v ktorom sa stratil obraz Boží. Myslím, že v každom človeku, kde Boh stráca svoje miesto, nájdeme tieto syndrómy.

Keď zomrel Herodes, Kristus si mohol nájsť domov v Božom ľude. Keď zomrieme sebe, keď zomrie v nás, vo svete, aj v cirkvi túžba po moci, túžba byť bohom, potom si môže v nás nájsť domov Boh. Potom náš život nebude útekom od Boha, ale Jeho návratom k nám a naším návratom k Nemu. A vtedy zažijeme v Božom čase milosti (kairos) nové Vianoce.

Prajem si, aby sme počas tohtoročných vianočných sviatkov nedali lockdown láske, pravde, pokoju. Aby naša spoločnosť nebola priestorom zápasov o moc a postavenie na úkor zdravia, šťastia aj života iných. Prajem si, aby sme prijali ponuku pravdy a stali sa svedectvom pravde. Aby si  Boh v nás našiel domov; priestor, kde bude rásť a kde sa  my budeme umenšovať.

Vianoce sú svedectvom, že nebo neudelilo lockdown tomuto svetu. Nech prijatie tejto skutočnosti prinesie uzdravenie vzťahov, rodín, manželstiev, spôsobí návrat pokoja, radosti, pokory, úcty v cirkvi aj vo svete. Kiež by betlehemské dieťa bolo medzi nami chceným a vytúženým darom iného sveta.    

Mgr. Peter Mihoč (biskup VD)

Prevzaté z denníka Postoj.

Foto: Drevený betlehem v Prešove

Milé sestry a milí bratia,
tohtoročné Vianoce sú v mnohom iné. V rámci kalendára prišli síce v rovnakom čase, ale slávime ich za iných spoločenských okolností. Rok 2020 sa zapíše do novodobých dejín ako čas spomalenia sveta.  Dve pandemické vlny, ktoré udreli s plnou silou, zasiahli a poznačili život všetkých nás. Vedci, odborníci, lekári hľadajú cestu – znamenie, ktoré by ukázalo východisko z napätej a zatiaľ neprehľadnej  situácie zápasu o ľudský život. Okolnosti, na ktoré sme neboli pripravení, odhalili nielen pravdu o stave spoločnosti, ale najmä pravdu o stave nášho vnútorného a hodnotového sveta. Svet spoznal krehkosť vlastných materiálnych základov, museli sme sa vyrovnať s rôznymi obmedzeniami, na ktoré sme neboli zvyknutí. Avšak spoznali sme aj pravdu o ľudskom srdci, v ktorom sa zrkadlí množstvo nenávisti, zloby, nespokojnosti a nepriateľstva. Máme nádej, že svet dostane v najbližšom čase ako vianočný dar riešenie súčasnej situácie v podobe bezpečnej vakcíny, ktorá dokáže uchrániť ľudské telo.

Otázne je ale riešenie bolesti ľudskej duše, hodnotových spoločenských pomerov a medziľudských vzťahov. Svet potrebuje vianočné znamenie, ktoré mu pomôže znovu nájsť hodnotu lásky v záplave nenávisti, hodnotu pokory v ostňoch pýchy, hodnotu múdrosti a prezieravosti v klamlivom svete poloprávd a konšpirácií. Mnohí si aj dnes kladú otázku, či sa môže niečo zmeniť k lepšiemu. Vianoce sú pozitívnou Božou odpoveďou, že nový začiatok je možný. To, čo Adam stratil, v Kristovi nám Boh vrátil. Vianoce totiž nie sú len sprítomnením biblických historických udalostí spred 2000 rokov, ale sú aktuálnou Božou túžbou narodiť sa v tomto čase, v týchto životných okolnostiach. Boh nečakal na ideálne podmienky, aby sa mohol narodiť. Slovo sa stalo telom, lebo sa naplnil čas. Boh sa rodí do okolností, v ktorých sa práve nachádzame. 

Aj keď sme sa narodili ako ľudia, často sa správame ako bohovia. No znamením Vianoc sú práve tí, ktorí nerobia samých seba bohom, ale v ktorých sa rodí niečo Božie v moci Ducha. Ani dnešná doba nepotrebuje viac chladnokrvných Herodesov, ktorí iným dávajú pociťovať, kto je tu kráľom. Potrebuje vianočných ľudí, ktorí oslovení Božím konaním slúžia tajomstvu vianočnej lásky. Boh zostupuje na zem. To je spôsob, ako sa rodí niečo Božie – zostupovať dole, empaticky sa skláňať k blízkym, vidieť svet, radosti aj problémy ich očami.

V pokore zostúpiť aj vo vlastnom srdci a nájsť v ňom zabudnuté vianočné dieťa, jeho úprimnosť, úžas nad vecami, spontánnosť a oddanosť – to je ďalšie Božie znamenie. „Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského  kráľovstva.“ Vydajme sa aj my na túto vianočnú cestu, bratia a sestry. Dnešný svet potrebuje znamenie, ktoré mu prinesie nádej zmeny. Potrebuje vianočných ľudí, ktorí prinášajú hodnoty, vytvárajú zmysluplné a láskavé vzťahy, čo Biblia definuje pojmom „Božie kráľovstvo“. Boh si hľadá cestu, spôsob, miesto, aby sa mohol v nás narodiť. A dáva nám k tomu moc Ducha, moc Slova a spoločenstvo – to sú nástroje, aby aj cez nás mohol prinášať nový život. Túži, aby sme sa tomuto svetu stali živým znamením.  

Betlehemskí pastieri oslovení anjelským posolstvom dostávajú znamenie, ktoré zadefinovalo GPS súradnice a ktoré evanjelista Lukáš definuje slovami: „… a toto vám bude znamením: nájdete nemluvniatko, obvinuté plienkami, ležať v jasliach.“ Vianočné znamenie, ktoré nám má pomôcť nájsť podstatu Vianoc aj zmysel života. Obvinieme ho aj my plienkami viery, aby nezomrelo v chlade sveta? Obvíjame aj v rodinách plienkami starostlivej duchovnej výchovy naše deti, aby v ich srdciach to betlehemské dieťa rástlo a napredovalo, a aby nezahynulo v chlade ľahostajnosti? V týchto časoch myslíme na všetkých, ktorí sa s láskou starajú o chorých, starých, poznačených rôznymi životnými tragédiami. Sú to vzácne vianočné ruky, ktoré dokážu obvinúť pozornosťou, láskou i pomocou toho, kto je v telesnej či duchovnej núdzi. Buďme vďační za všetkých, ktorí sa starali alebo starajú o hodnoty a duchovný život, aby narodený Boží Syn v srdci nezahynul. Oni sú vianočným znamením nového, Božieho sveta a nádejou  zmeny.

Posledným vianočným znamením sú jasle – miesto, kde môžeme nájsť Krista. Jasle boli miestom dennej obživy, pri jasliach sa stretali všetci hľadajúci obživu. Naše rodiny majú byť jasľami uprostred, ktorých leží Boží dar. Kristus sa chce stať duchovným pokrmom a túži ležať uprostred nás, teda mať trvalé miesto medzi nami. Nechce odísť, chce ležať v našich srdciach. Rodiny uprostred ktorých leží moc lásky, obety, krásy aj radosti života sú znamením Božieho sveta pre dnešný svet. Uložme ho a nechajme Krista ležať, nachádzajme mu miesto v tomto nehostinnom svete. Aby sme sa my sami, Božou mocou zrodení, Jeho láskou obvinutí a Jeho prítomnosťou nasýtení, stali vianočným znamením tomuto svetu.

Prajeme vám, milí bratia a milé sestry, aby tohtoročné Vianoce boli „iné“. Nech je ich posolstvo pre nás  znamením, že Bohu sa tento svet nevymkol z rúk. Práve naopak, Jeho ruky vložili do stredu samého seba. Nech sú pre nás osobným pozvaním vydať sa na spoločnú cestu s betlehemským dieťaťom. Nech sú naše rodiny jasľami, kde Kristus bude rásť, domovom, kde bude prebývať v Duchu lásky a pokoja. Domovom, kde nájdete vnútorný pokoj, atmosféru prijatia, porozumenia aj nových životných výziev. Aby sa hĺbka vzájomných vzťahov pretavovala do úprimnej pomoci tým, ktorí stratili znamenie a zmysel života. Lebo dnes už nie betlehemskej hviezdy jas, ale svetlo Božej lásky v nás, musí svetu a blížnym ukázať, že Kristus sa v nás narodil.

 V Božom svetle prežité vianočné sviatky a celý nový rok 2021 vám z úprimného srdca prajú                                                           

Ivan Eľko, generálny biskup ECAV                                                          
Ján Hroboň, biskup ZD ECAV
Peter Mihoč, biskup VD ECAV

Predstavitelia kresťanských cirkví a Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike vydali dnes spoločné stanovisko, ktoré prinášame v plnom znení.

V čase, keď je svet zasiahnutý šírením ochorenia Covid-19, chceme sa obrátiť na všetkých ľudí so spoločnou prosbou. Okolnosti epidémie priniesli problémy, na ktoré zatiaľ nemáme spoľahlivé riešenia. S tým prirodzene súvisí aj nárast neistoty a nepokoja. Na osobnej i spoločenskej rovine možno vnímať veľa sporov a konfliktov. Práve preto je potrebné, aby sme sa teraz pevnejšie opreli o základy, na ktorých stojíme, a nenechali sa strhnúť, ani pomýliť.

Vo svetle skúseností predchádzajúcich generácií nás naše náboženské i kultúrne dedičstvo vedie k tomu, aby sme si v pohnutých časoch zachovali rozvahu, pokoru a pokoj. Aby sme sa jeden k druhému správali ako k bratovi a k sestre. Koronavírus tu nebude navždy. Dokážeme ho prekonať a zasa prídu lepšie časy. Kým však prežívame skúšku, všimnime si, že na povrch vychádzajú a prejavujú sa naše dobré, ale aj zlé vlastnosti. Nesmieme sa preto nechať ovládnuť zlom! Práve naopak: musíme sa ešte pevnejšie rozhodnúť premáhať zlo dobrom. Tak aj z tejto skúšky môžeme vyjsť ako lepší, múdrejší, charakternejší ľudia.

Preto vás prosíme. Po prvé: keď mnohí nadávajú, my poďakujme. Pravdaže tým, čo sú v prvej línii. Málokto má teraz na pleciach takú ťarchu ako lekári a zdravotníci, vojaci a policajti, či zamestnanci v obchodoch. Neberme ich službu ako samozrejmosť. A buďme vďační aj za každého, kto sa správa ľudsky, nesebecky, zodpovedne. Po druhé: keď mnohí poukazujú na chyby, my pozerajme, čo môžeme urobiť, aby sme pomohli. Nebojme sa obety, všimnime si, kde treba pomocnú ruku. Urobme viac, než sme povinní! A po tretie: keď mnohí šíria nevraživosť alebo nepriateľstvo, my vnášajme zmierenie a nádej. Spolupatričnosť, solidarita, ohľaduplnosť a láska k blížnemu nech v tomto čase ešte intenzívnejšie vedú každého, kto verí v Boha, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle.

Aby raz, keď na nás pohliadnu ďalšie generácie, mohli skonštatovať, že sme sa v okolnostiach krízy nenechali premôcť sebectvom ani malichernosťou, ktoré umenšujú ľudského ducha, ale vytrvalo sme dokázali zápasiť o to, čo je naozaj hodnotné a ušľachtilé. A tento zápas nás nerozdelil, ale priviedol bližšie k sebe. Spoločne sa modlíme za Slovensko, s nádejou pozeráme do budúcnosti a všetkým vyprosujeme Božiu pomoc a Božie požehnanie.



Mgr. Ivan Eľko
Generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
Predseda Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike

Mons. Stanislav Zvolenský
Bratislavský arcibiskup metropolita
Predseda Konferencie biskupov Slovenska

Ing. Richard Duda, MBA
Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike

Drahí bratia a sestry, cirkevné zbory,

     pandemická situácia sa v našom štáte vážne zhoršila. Narastajú počty infikovaných, plnia sa oddelenia nemocníc, ich personál pracuje na hraniciach možností. Zaznamenávame, žiaľ, stále zvyšujúce sa počty úmrtí. Obávame sa o našich seniorov a o tých, ktorí majú už i tak zdravotné ťažkosti.

     Od soboty 19. decembra začína platiť celoštátny lockdown s niekoľkými výnimkami. Medzi ne patrí aj cesta na bohoslužby a z bohoslužieb. Režim samotných bohoslužieb má upraviť Úrad verejného zdravotníctva. Žiadne jeho opatrenia však zatiaľ nie sú zverejnené. Nevieme cirkevným zborom nič konkrétnejšie povedať, vládne všeobecná neistota. Čas plynie a nikto si nevie celkom predstaviť, čo nás čaká.

     Medzitým sa dozvedáme, že úrady regionálnych hygienikov z dôvodu šírenia pandémie celkom zakázali, resp. striktne obmedzili režim konania bohoslužieb už na niekoľkých miestach Slovenska. Zároveň vieme, že cirkevné zbory na vianočné a novoročné sviatky naplánovali zvýšený, niekde až extrémne zvýšený počet Služieb Božích, aby vyhoveli v súčasnosti platným opatreniam, ktoré hovoria o zaplnení polovičnej kapacity kostolov. Napriek tejto snahe cítili, že je mimoriadne zložité, ak vôbec zvládnuteľné, tieto Služby Božie organizačne zabezpečiť tak, aby boli prístupné pre všetkých ich možných návštevníkov. Takáto služba zároveň kladie mimoriadne nároky na fyzickú, hlasovú a mentálnu kondíciu farárov a kantorov, z ktorých nie každý môže rátať so zastupovaním, či s výpomocou. Títo naši slúžiaci bratia a sestry sú vystavení vysokému zdravotnému riziku, ktoré ďalej prenášajú do svojich rodín.

     To, čo o pravidlách lockdownu teraz vieme, je, že v súkromí budeme musieť žiť v minibublinách, pozostávajúcich z maximálne dvoch rodinných subjektov. Nevieme, aký režim budú môcť mať naše Služby Božie. Ale nech by bol akýkoľvek, ich konanie hlavne vo veľkých mestách by bolo celkom proti zmyslu opatrení, týkajúcich sa lockdownu. Ak je jeho zmyslom radikálne obmedziť stretávanie a mobilitu obyvateľstva a obmedziť ju iba na vykonávanie životne nevyhnutných úkonov, potom zhromažďovanie ľudí na bohoslužbách môže vytvárať riziko.

     Drahí bratia a sestry, cirkevné zbory, my, samozrejme, nemôžme a ani nechceme zakázať konanie Služieb Božích v cirkevných zboroch našej cirkvi. Počítame s vašou slobodou a zodpovednosťou. Prichádzame s odporúčaním, aby predstavitelia cirkevných zborov zvážili miestnu pandemickú situáciu a okolnosti, ktoré sami najlepšie poznajú a rozhodli sa, či nezostanú počas Vianoc v dobrovoľnom lockdowne. Ak to niekto urobí, bude to vzhľadom na situáciu pochopiteľné a nikto mu to nebude mať za zlé. Ak sa cirkevné zbory rozhodnú Služby Božie mať, prosíme ich, aby ich vykonali v súlade s očakávanými opatreniami Úradu verejného zdravotníctva, a aby zabezpečili dodržiavanie všetkých nariadených hygienických predpisov.

     Tí, ktorí sa rozhodnete pre dobrovoľný lockdown, s láskou vás žiadame, aby ste určite nezostali iba pri konštatovaní, že Služby Božie nebudú. Pripravte alternatívne spôsoby, ako svojim členom poslúžiť. Ak je to vo vašich silách a technických možnostiach, snažte sa zabezpečiť online vysielanie Služieb Božích z vášho kostola za účasti malej skupiny dobrovoľníkov slúžiacich v liturgii a pri technickom zabezpečení prenosu. Rozmnožte a do rodín distribuujte tlačené materiály, umožňujúce konanie domácich pobožností. Zabezpečte, aby členovia vašich cirkevných zborov dostali informácie o tom, kedy budú vysielané evanjelické Služby Božie v rádiu a televízii. Spolupracujte s miestnymi televíziami a rádiami. Nech napriek dobrovoľnému lockdownu nikto nezostane bez duchovného zaopatrenia!

     Bratia a sestry, cirkevné zbory, nech vám dá Boh múdrosť a odvahu k tým správnym rozhodnutiam vo veľmi zložitom čase.

     Myslíme na vás. Vážime si vašu vernosť, lásku k spoločenstvu cirkvi, vaše odhodlanie slúžiť.  Chápeme vašu ľútosť a rozčarovanie, že práve Vianoce, ktoré bývajú spečatením života cirkevného zboru a dávajú možnosť počuť radostnú zvesť o Božom príchode k nám v Ježišovi Kristovi aj množstvu ľudí, ktorí stoja ďalej od pravidelného života cirkvi, či sú to rovno sekulárni ľudia, sú nepríjemne skomplikované pandemickou situáciou. K tomu, o čom píšeme a čo vám odporúčame, nás však vedie zodpovednosť za iných a túžba prispieť k riešeniu ťažkej situácie, ktorou sme postihnutí všetci. Netajíme sa ani tým, že počúvame i hlasy mnohých z komunity našich duchovných, ktorí spontánne cítia, že najlepším riešením terajšej situácie by bol dobrovoľný lockdown a nevedia si dobre predstaviť, ako pripraviť vianočné bohoslužby za terajších, alebo ešte prísnejších podmienok.

     V nádeji vzkriesenia spomíname na tých, ktorí kvôli vírusu covid-19 zomreli. Myslíme na tých, ktorí ochoreli, najmä na tých, ktorí sú v ťažkom stave. Myslíme na našich seniorov, na osamelých, na ľudí v tiesni a bez domova. Myslíme na personál našich nemocníc, bojujúci skutočne v prvých radoch protipandemického frontu, na pracovníkov našej diakonie, na pracovníkov všetkých sociálnych zariadení. Precíťme solidaritu, jednotu, pomáhajme si navzájom. V čase ohrozenia nehľadajme to, čo nás rozdeľuje, ale stojme blízko pri sebe. Modlime sa jedni za druhých a žehnajme si v ťažkom čase.

     Pane, prosíme, neopúšťaj nás!

     „Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (Židom 4, 16)

     Ivan Eľko, generálny biskup ECAV

     Ján Brozman, generálny dozorca ECAV

     Ján Hroboň, biskup ZD ECAV

     Renáta Vinczeová, dozorkyňa ZD ECAV

     Peter Mihoč, biskup VD ECAV

     Ľubomír Pankuch, dozorca VD ECAV

     Bratislava, 17. december 2020