Evanjelium podľa Lukáša 3,1-6:
„V pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom Iturey a Trachonitidy a Lyzaniás tetrarchom Abilény, za veľkňazov Annáša a Kaifáša, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu. Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša. Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. A všetci ľudia uvidia spasenie Božie.“
Milí bratia a sestry v duchovnej službe, milí televízni diváci,
tohtoročné výročie Pamiatky reformácie sa vpíše do pamäte našej generácie. Uplynulo 500 rokov od prečítania Lutherových 95 výpovedí proti odpustkom na pôde dnešného Slovenska, ktoré v katolíckom chráme sv. Ducha v Ľubici prečítal farár Tomáš Preisner. Táto výnimočná dejinná udalosť na celé stáročia nábožensky, aj spoločensky ovplyvnila nielen prostredie Kežmarku, ale aj život slovenského národa. Udalosť, ktorá bola začiatkom duchovnej obnovy, duchovného pohybu vo vnútri vtedajšej cirkvi ale aj celej spoločnosti. Udalosť, na začiatku ktorej silno rezonovala výzva k vnútornej zmene: Pokánie čiňte…
Tento medzník si pripomíname za zvláštnych okolností. Druhá vlna pandémie udrela s novou silou a ,obrazne povedané, premieňa mnohé oblasti života na púšť. Žijeme s rôznymi obmedzeniami, ktoré nás vedú k určitej dávke striedmosti. Opatrenia nás vyviedli do samoty, do ticha našich domácností, v cirkvi sme boli vyvedení von z našich chrámov. Strach a rôzne konšpiračné sily spochybňujúce veľkosť nebezpečenstva mnohých zvádzajú z cesty hľadania pravdy. Ocitli sme sa v priestore, kde dennodenné správy o počte nakazených, či o tých, ktorí podľahli chorobe, dýchajú na nás pach smrti. Odrazu sa stretávanie s blízkymi ľuďmi pre nás stáva hrozbou – nik si nie je istý, či nie je nositeľom nákazy. V jednej chvíli sa rozbehnutý politický, ekonomický, multikultúrny svet stáva púšťou, kde sa učíme žiť s obmedzeniami, v samote, tichu, vystavení riziku nebezpečnej nákazy. Mnohí sa proti obmedzeniam búria a bez zodpovednosti sa snažia tváriť, že môžeme žiť aj ďalej neobmedzený život. Naša situácia sa v mnohom podobá púšti pri Jordáne. Podľa židovských predstáv bola púšť priestorom smrti a zlých síl, priestorom života s obmedzeniami, života v jednoduchosti a striedmosti. Bola miestom, kde zaniká život.
No biblický text L 3,1-6 nám hovorí, že nehostinná púšť sa stala aj priestorom reformného hnutia – priestorom, kde Boh prehovoril k Jánovi. V čase politickej vlády cisára Tibéria, Pontského Piláta – postáv, ktoré vplyvne prehovorili do životov vtedajších ľudí, v čase náboženských vodcov Annáša a Kaifáša, ktorí zabezpečovali náboženský chod vtedajšieho kultu, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariáša. Tí, ktorí videli len svoje politické a náboženské záujmy, tí, okolo ktorých sa točil vtedajší svet, tí, ktorí žili vo veľkom hluku doby, ostali hluchí voči Božiemu hlasu. Boh prehovoril k Jánovi v tichu a striedmosti púšte. Boh prehovoril k Jánovi – to bol začiatok reformnej obrody celého okolia Jordánu. Je pozoruhodné, že na miestach, kde to nik nepredpokladal, mimo náboženskej prevádzky Božieho ľudu, mimo pozornosť vtedajších náboženských predstaviteľov, Boh prehovoril v púšti k Jánovi a to bol začiatok reformného pohybu v okolí Jordánu.
Začiatkom každej reformácie je skutočnosť, že Boh prehovorí do života človeka. Iba tí, ktorí začuli hlas zhora, môžu sa stať hlasom volajúcim na púšti. Inak tomu nebolo ani v čase Lutherovej reformácie. Dnes si pripomíname 500. výročie prečítania 95 výpovedí proti odpustkom na území dnešného Slovenska, ktorými chcel M. Luther vzbudiť verejnú diskusiu o stave života vtedajšej cirkvi. Chcel diskutovať, či sa z náboženského kolobehu nestratil Boh. Pokánie čiňte… tak znie základná výzva Lutherových téz, ktorá sa ako blesk preniesla z wittemberských študentských lavíc do prostredia duchovnej púšte cirkvi vtedajšieho Rakúsko-Uhorska vo zvesti Tomáša Preisnera. Reformačný pohyb v okolí Wittembergu tiež spôsobila skutočnosť, že Boh prehovoril k Lutherovi svojím slovom. Jeho zážitok vo veži „Turmerlebniss“, jeho cesta hľadania milostivého Boha začala reformáciu. Preto „sola scriptura“, jedine Písmo, lebo takto Boh aj dnes prehovára do života ľudí.
Už niekoľko týždňov premýšľam nad súčasnou situáciou v cirkvi aj spoločnosti. Kladiem si otázky, ktoré vyplávali práve v tomto čase na povrch:
– Môže nám dnešná situácia poslúžiť k niečomu dobrému? V akom stave je naša cirkev, naše vzťahy v nej, v akom stave je náš vzťah k Bohu, kde stojí Boh v našich rodinách, v akom stave je naša spoločnosť. Potrebujeme reformy? Potrebujeme obnovu vzťahov? Existuje cestu reformácie, obnovy, návratu k tomu, čo sme stratili? Nestratilo sa dobro z ľudských sŕdc? Nestratila sa potreba pokánia a schopnosť priznať si chybu? Je pokánie slabosťou alebo mocou, ktorá podnecuje zmenu? Nemáme radi, ak nám niekto hovorí do života, ale čo ak v tejto situácii chce nanovo prehovoriť sám Boh, Tvorca, ktorý stojí nad týmto svetom.
– Čo ak, podobne ako kedysi na púšti pri Jordáne, alebo v mníšskej Lutherovej cele, chce cez súčasnú situáciou Boh prehovoriť aj k nám dnes?
– Čo ak nás dané obmedzenia majú naučiť novej striedmosti a novému prístupu k veciam, prírode?
– Čo ak tento čas púštneho ticha a samoty nás má naučiť v živote stíchnuť, aby sme v mediálnom hluku, hlasného politického či ekonomického boja začuli nový, možno nepoznaný, či neobjavený tichý hlas, ktorý nás volá k bytostnému návratu k Bohu?
– Čo ak tento čas mimo našich chrámov a spoločenstiev, čas vyvedenia do púšte má byť časom osobných modlitieb, zmeny myslenia, časom, keď novým spôsobom Boh prehovorí do našich sŕdc?
– Čo ak v tomto čase má okrem veľkých reforiem v zdravotníctve, súdnictve, školstve, životnom prostredí, či iných oblastiach, ktoré sú nevyhnutné, prebehnúť aj veľká reforma ľudského srdca, reforma vzťahu k Bohu a reforma vzťahu k blížnym?
– Čo ak nám tento čas ponúkne vidieť naše manželské, rodičovské, susedské, ekumenické, národnostné vzťahy v novom svetle, kde by sme nanovo spoznali rozmer pokory, vzájomnej spolupatričnosti, ľudskej pomoci?
Posledné mesiace odhalili pravdu o stave ľudských vzťahov, o stave našej spoločnosti, o schopnosti ako národ zomknúť sa a v zodpovednosti jeden za druhého, aj na úkor svojho pohodlia, podriadiť sa pre dobro blížnych. V mnohých prípadoch odhalili pravdu, že Boh ešte neodišiel z ľudských sŕdc, ale v mnohých odhalili bytostnú prázdnotu. Aj v týchto časoch Boh chce prehovoriť do našich životov a takto spustiť bytostný proces reformácie nášho vnútra, vzťahov. Využime tento čas, stíchnime v hluku mediálnej vojny, vráťme sa k Božiemu slovu v rodinách, osobnom živote, aby Boh mohol prehovoriť.
Tí, do života ktorých prehovoril Boh, sa stávajú hlasom volajúcim na púšti. Jánov jednoduchý spôsob života – strava, jednoduchý odev…, boli zrkadlom jeho životných hodnôt. Hodnotu jeho života neurčoval ani odev, vzhľad, výzor, ani to, čo jedol. Jeho životný štýl bol svedectvom, komu zasvätil svoj život. Čomu alebo komu sme zasvätili my naše životy? V tomto čase rôznych obmedzení, kedy je nutné sa uskromniť, dokážeme to prijať bez reptania a s pokorou? Reformácia sa deje len cez ľudí, v živote ktorých je súlad medzi poznaným a žitým. Ak chceme iných volať k zmene, k reformácii, musíme najskôr my sami prejsť touto zmenou. Spôsob nášho myslenia, vyjadrovania doma, v práci, na sociálnych sieťach je obrazom, ako hlboko sa nás dotklo Božie slovo. Luther spustil reformačný pohyb, keď žiadal od vtedajšej cirkvi, aby zosúladila poznané s praktický životom. Skoro všetkých 95 výpovedí sa dotýka tohto konfliktu. Možno aj preto cirkev prestala byť hlasom volajúcim na púšti. Ako je to so zmenou v našich životoch?
Reformáciu prinášajú tí, ktorí sa v pokore stávajú volajúcim hlasom. Ján napriek popularite a davom, ktoré ho vyhľadávali, nepodľahol pokušeniu dôležitosti. On sa neidentifikoval ako mesiáš, dokonca sám seba nevnímal ani ako proroka. Sám o sebe hovorí, že je hlasom volajúceho. On volá, pozýva k pokániu, nikoho neznásilňuje ani nikým nemanipuluje. Zmena mysle sa nerodí zo zastrašovania, to by nebolo pravé pokánie. Ján vedel, že za ním ide niekto väčší, ako je on. Vedel, že za ním stojí Niekto dôležitejší, ako je on. Vedel, že v Kristovi, ktorému má pripravovať cestu, sa zjavil zmysel ľudského života. Toto poznanie ho vnútorne zorientovalo v prostredí púšte pri Jordáne. Na púšti nie sme sami – práve tam, kde je človek bezmocný, zmietaný ťažkými okolnosťami, si má uvedomiť, že za ním stojí niekto oveľa väčší, ako je on sám, a že vlastne v živote ide o Neho. Toto bol reformačný objav v Lutherovom srdci – „Sola redemptioni Christi“. Nič viac a nič menej, jedine Kristova milosť, prijatá vierou cez zjavené slovo. V otázke poznania zmyslu života, zmyslu pochopenia aj ťažkých vecí nie si sám. Stojí za tebou Niekto, kto dáva tvojmu životu zmysel a chce ti ukázať cestu, ktorá má zasľúbenie večnosti. Tou cestou je Kristova cesta – prinesenia obete, darovanej milosti, cesta zmierenia a nájdenia novej spravodlivosti. Nie je závislá od toho, akí sme my, a čo dokážeme, ale je závislá od Jeho postoja k nám, od Jeho lásky. Tá ľudským egom zarastená cesta obetovania, po ktorej dnes už kráča len málo ľudí, je cestou záchrany. Som vďačný, že aj dnes cestou prinášania obetí času, na úkor vlastného pohodlia, rodiny, zdravia, či seba samých kráčajú denne mnohí zdravotníci, zápasiaci o ľudský život.
Prorok Ján aj Luther, a v dejinách mnohí iní, sa stali pripravovateľmi cesty – na púšti sa máme pripraviť na príchod. Príprava spočíva v základnej výzve reformácie, aj Lutherových téz: Pokánie čiňte, a verte v evanjelium. Vyrovnať chodníky, v pokore znížiť kopce ľudského ega, či pýchy, zdravým sebaprijatím, zasypať všetky údolia, kde sa cítime ako menejcenní. Vyrovnať pokrivené chrbty, ktoré často strácajú chrbtovú kosť pri pomenovaní pravdy, a uhladiť hrboľaté vzťahy rozbité ľudskou samoľúbosťou, ješitnosťou, či hlúposťou. Aj takto môže vyzerať cesta reformácie.
Cesta „zmeny mysle a životnej orientácie, ale je to aj cesta zmeny konania“. Za Jánom prichádzajú ľudia s otázkou: čo robiť? Ján im hovorí: ak máte dve košele, venujte jednu tomu, kto nemá. Colníkom radí nevyberať viac, ako im prikázali a vojakom aby pristávali na svojom žolde. Pokánie má mať dosah na naše konanie. Nie preto, aby sme si niečo zaslúžili, ale ako ovocie prijatého odpustenia. Ovocie pokánia má rôzne podoby: deliť sa o to, čo nám bolo dané, aj v týchto ťažkých časoch preukázať spolupatričnosť, lásku, milosrdenstvo, odstraňovať korupciu a nezneužiť svoje postavenie. Ale byť ministrami, služobníkmi, ktorí nekradnú ani neklamú, ale v spravodlivosti hľadajú spoločnú cestu dobra pre druhých. Potrebujeme menej odsudzovania, viac súcitu, viac ocenenia iných, viac vďačnosti, viac pravdy, aj viac lásky, viac hľadať prospech iných a v tom nachádzať aj vlastné životné šťastie. Toto je ovocie reformácie – dôkaz, že aj v tomto čase prehovoril k nám Boh. Hlas, ktorý bude dôveryhodný a obetovaním sa bude kriesiť nový život okolo seba.
Boh neodišiel z tohto sveta, on odišiel len z ľudských sŕdc. Pokánie je príprava cesty návratu Dobra – Boha do tohto sveta. Cesta, ktorú sám Kristus svojím príkladom života a služby urovnal, znížil, aj zasypal, aby sa púšť mohla zmeniť, zreformovať, zazelenať novým životom.
Vtedy uvidia ľudia spasenie Božie!
Amen.
Mgr. Peter Mihoč (biskup VD ECAV na Slovensku)
